Cestovanie s dieťaťom vo veku 2+? Masochizmus!

little-nomad-life-predjamski-grad-slovinsko

Máme na to dobrých 6 dôvodov. A ďalších sedem dôvodov, prečo cestovanie s dieťaťom vo veku 2+ napriek tomu fakt stojí za to. 

Prečo je cestovanie s dieťaťom po určitom veku (respektíve v určitom veku) masochizmus? Odpoviem dvoma slovami: prvá puberta. Presne tak nazývam obdobie vzdoru, ktoré premenilo naše (donedávna) sladké dievčatko (ktoré bolo úúúúplne jednoduché premiestniť z bodu A do bodu B, najmä keď sa ešte nehýbalo) na akéhosi nevyspytateľného a krajne nepredvídateľného tvora s nevyčerpateľnou zásobou energie.

Odvážne si dovolím tvrdiť, že vek 2+ je na cestovanie s dieťaťom absolútne najhorší, pretože ten malý človek si začína už silno presadzovať svoje. Je ubehaný a nezastaviteľný, baví ho zdrhať a skrývať sa.

A predovšetkým vtedy, keď je to absolútne najnevhodnejšie.

Navyše sa vie už zaťať, odvrávať, protestovať, robiť si po svojom…

Na druhej strane, vyhrážať sa mu zrážkami z vreckového alebo domácim väzením alebo tým, že ho vydedíme, sa ešte nedá, čiže nás drží pekne v šachu. 🙂

A toto sú tie najväčšie úskalia: 

1. Príprava na von. Viac asi netreba dodávať. 

little-nomad-life-hra-na-schovavacku

Mamka má naivné plány, že dnešný deň bude prudko obohacujúci pre všetkých zúčastnených. Privstaneme si a od rána budeme niekde vonku, za hranicami všedných dní…veľa toho zažijeme, veľa sa posmejeme, navštívime to i to, všetci si prídu na svoje…

AHA. JASNÉÉ… 

Je pol jedenástej a ja spotená, zúfalá a s nervami na krajíčku naháňam po byte nahé dieťa v snahe obliecť ho, aby sme KONEČNE mohli vypadnúť zo „zovretia štyroch stien”.

Dieťa má na moje smelé plány evidentne úplne odlišný názor. Odmieta sa obliecť a vyjsť von spod toho sušiaka s uterákmi, kam sa napchalo s výkrikom: „Buba neni!”

Keby mi nebolo blbé kopnúť do seba panáka už pred obedom, prisámbohu, že si od zúfalstva nalejem…:-) 

Prípravy na náš „výlet” trvajú (neraz) bezmála dve hodiny. Bez preháňania. A počas týchto dvoch hodín sa steny nášho bytu otriasajú pestrou paletou tých najrôznorodejších emócií. (Sa divím, že susedia na mňa ešte nezavolali sociálku 🙂 Ani nehovoriac o tom, že na odchode (keď sa mi ju konečne podarilo spod sušiaka vytiahnuť a natiahnuť na ňu nejaké tie kusy oblečenia) byt vyzerá ako po jadrovom výbuchu. 

Mám sa vôbec priznať, že som jej totálne anti-výchovne nasľubovala hory-doly len preto, aby som ju vyšikovala z vchodových dverí ku výťahom (a pri ich zamykaní som do chodby hádzala celý zoznam „nesmierne potrebných” vecí, ktoré si jednoducho MUSELA vziať na výlet so sebou? Menovite: jednu oranžovú ponožku napchatú do pidi kabelôčky, kufrík s oblečením pre bábiky – prázdny, tri vzorované látkové plienky, dve bábiky, zelené sedátko na záchodovú misu, 1ks lego panáčika, napoly zjedené vrecko so slanými tyčinkami, náramok, 1ks mojej vložky a kombo detských nožníc a strašne dôležitého kusu odstrihnutého tvrdého papiera). 

A úplná bomba – ešte doma sa jej asi zo dvadsaťkrát opýtam, či jej netreba na malú či na veľkú, aby sme si to vybavili ešte v pohodlí domova. Nie, nie, netreba. Fakt nie? NIE! 

Konečne sme na ulici, teším sa, že sme v pohybe a vzďaľujeme sa od domova v ústrety dobrodružstvám, ktoré som si tak pochabo zidealizovala (a na ktoré ma už mierne prešla po tej dopoludňajšej tortúre chuť), keď odrazu zastane. Vypleští oči, zatne sánku a ja už šípim voľačo nekalé. „Mami, kakať!” zahlási bohorovne. Nie, že by s tým mohla prísť pred piatimi minútami. Nie, ona si to kráľovsky načasovala. Takže davaj otočka a naspäť domov. V duchu uvažujem nad tým, či nám je dnes vôbec súdené opustiť steny domova…

2. Dožaduje sa svojho programu. Nekompromisne. 

mala-nomadka-zabava-a-dobrodruzstvo

Žiadne také, že len pasívne leží, prípadne sedí alebo sa batolí, ale v princípe ho viete jednoducho zobrať a bez (jeho) protestov premiestňovať všade, kde sa vám zamanie. Žiadne také, že dieťa strčíte do ergonosiča a od rána do večera obrážate pamiatky a ono je celé šťastné, že vás má pri sebe a nič viac mu netreba. Už veľmi dobre vie, čo je ihrisko, hojdačka, pieskovisko. Samo si naplánuje program dňa a očakáva, že sa ten program aj splní. (Naša malá nomádka si rada sama pre seba brble ako sa napapá, vyspinká a potom pôjde na hrisko, kde budú detičky. A ak sa náhodou toto poradie zmení alebo sa nekoná ihrisko, prípadne sa ihrisko aj koná ale nekonajú sa na ňom detičky, no tak prúser ako mraky, ktorého „žehlenie” vyžaduje veľa trpezlivosti, výrečnosti a diplomacie.) O to viac, ak vaše dieťa je tvor prudko logický, takže len tak s hocijakým vysvetlením a argumentami, prečo niečo nebude alebo je inak, sa jednoducho neuspokojí.

3. Sľuby sa musia dodržať. Žiadne prázdne mlátenie slamy, no more. 

little-nomad-life-trip-region-turiec

Pamätá si už drvivú väčšinu toho, čo poviete (aj to, čo vám len tak mimovoľne „ujde” prv, než si stihnete zahryznúť do jazyka či to, čo si zamrmlete neprítomne popod fúz). A pamätá si absolútne všetko, čo mu sľúbite a naopak nesľúbite. A ak niečo sľúbite, nedá sa inak, len to dodržať. Lebo okrem toho, že sľuby sú skrátka sľuby, z toho psychologického pohľadu – deti potrebujú predvídateľnosť a istoty. A na naše slovo sa spoliehajú ako na písmo sväté. A nezabudnú to prízvukovať vyhlásením: „Ale maminka povedala!” Takže, nesľubujte nesplniteľné, len aby ste mali pokoj. (Napríklad, že poobede pôjdete na ihrisko, ak viete, že v skutočnosti idete na návštevu a podobne). Lebo vo výsledku budete mať všetko, len nie vytúžený pokoj. A práve po ňom pritom na dovolenke túžite asi najviac, či? 

4. Treba ho motivovať k spolupráci. 

little-nomad-life-stred-zeme-pri-kostole

Prejsť od hotela k prístavu, od auta domov, po lesnej cestičke a to navyše v určitom tempe? A nedajbože dlhšie trasy ako sú túry do prírody či poznávačka historického mesta? Kreativita rodičov prvopubertiakov sa pri úlohe „Čo vymyslieť, aby dieťa nestálo, nevymýšľalo, nezdrhalo inde než má, ale plynulo kráčalo želaným smerom” neraz poriadne zapotí, všakže? Inak, na toto sme vymysleli fintu, ktorá (občas) funguje. Snažíme sa malú nomádku „ukecávať” – opisujeme jej, čo nás obklopuje (kladieme jej otázky, ukazujeme jej rozličné veci), alebo sa s ňou prekárame (interné vtípky, ktoré ju strašne bavia, ak má na ne náladu) a neustále si hovoríme čo robíme a kam ideme. Upútame tak jej pozornosť a motivujeme nestáť na mieste, ale kráčať. Počítame okoloidúce alebo zaparkované autá a hádame akú majú farbu. No samozrejme, niekedy nepomáha nič. Hry, prosby, hrozby, lákanie na všetko možné od kamienkov, ktoré bude o pár metrov hádzať do potoka až po prísľub, že v cieľovej rovinke ju čaká džúsik. A existuje prírodný zákon, že dieťa prirodzene nespolupracuje práve vtedy, keď to potrebujeme absolútne najviac (časová tieseň, odlieta lietadlo, odchádza autobus, ponáhľame sa domov, lebo má prísť kuriér, zatvoria obchod a podobne). Akoby tí naši potomkovia v sebe mali zabudovaný akýsi radar, ktorým zaručene vycítia, kedy sa absolútne nehodí nespolupracovať a robiť prieky.

5. Poznávanie metropol? Len pre silné povahy. 

little-nomad-life-potulky-ljublana-slovinsko

Návšteva rušného, divoko pulzujúceho veľkomesta s malým ubehancom vo veku 2+? A navyše s odvážnou ambíciou spoznať dané mesto, pochodiť pamiatky, nasať jeho atmosféru? Hah, čistá samovražda! Alebo prinajmenšom prejav sadomasochizmu rodičov. 🙂 

Zažili sme si takúto chuťovečku nedávno v Barcelone a bol to dosť hustý level. V prvom rade sme sa museli vzdať ambície stihnúť toho čo najviac vidieť, zažiť a ochutnať za čo najkratší čas. V druhom rade sme sa zakaždým, keď zaspala, ocitli pred Sofiinou voľbou: rýchlo počas jej spánku v kočíku postíhame to, čo sa s ňou absolvovať nedá alebo obetujeme pamiatky či atrakcie, a namiesto toho si na chvíľu sadneme na kávu či jedlo a len tak hybernujeme.

NAŠA RADA OD SRDCA: Ak túžite po návšteve nejakého veľkomesta aj s dieťaťom, vrelo vám odporúčame vybaviť si to čím skôr, kým drobec ešte nechodí. A potom si dajte na pár rôčkov pauzu. 🙂

Vybrať si za destináciu práve rušné veľkomesto, keď dieťaťom lomcuje prvá puberta, je podľa mňa hrdinský čin, ktorý si spravodlivo zaslúži bobríka odvahy. Fakt. Úprimne vám hovorím, ak neberiete so sebou aj nejaký babysitting, jednoducho nemáte šancu si normálne oddýchnuť a skutočne nasať genius loci miesta. Ísť na poznávaciu dovolenku s toddlerom znamená celý deň si nesadnúť (s výnimkou okamihov, keď spí). Ste vkuse v strehu na preľudnených uliciach a rušných cestách. Namiesto toho, aby ste sa kochali svojim okolím, neustále očami skenujete okolie, aby ste predvídali potenciálne hrozby pre vášho malého prieskumníka. A nakoniec skončíte tak, že budete vyhľadávať tiché, bezpečné námestia a detské ihriská. Síce vysnívanú metropolu navštívite, ale jej návšteva bude podobná ako lízať zmrzlinu cez sitko.

Také priemerné dvojročné dieťa je ako naspídovaný účastník technopárty. Neúnavný, nevyčerpateľný zdroj energie, vkuse sa chce hýbať. Všade behá, všade sa liepa. Po múrikoch, po lavičkách, po rozličných konštrukciách. Zo stojanov na slnečníky v kaviarni si robí umelú stenu, z vycipkaných záhonov kvetov zasa prekážkovú dráhu. V obchodoch či podnikoch má tendencie všetko prevracať hore nohami. Jednoducho jedno veľké tornádo. Výnimiek je pritom ako šafranu, aspoň raz denne chytí takýto energetický pretlak v podobe nekontrolovateľného besnenia asi každé dieťa. Či? 

cestovat-s-babatkom-mladsim-nez-1-rok-rozhodne-ano

Deti v tomto veku skrátka patria do „karantény” alebo na vôdzku (a verte, že už párkrát som v cudzine videla rodičov, ktorí si takto viedli svoje deťúrence. Malá nomádka vtedy bola ešte vo veku sladkej nehybnosti a ja som na tých rodičov škaredo zazerala, že ako to tým deťúrencom môžu robiť, pripnúť si ich na vôdzku ako psov). Ach, keby som len bola vedela to, čo viem dnes…:D 😀 😀

 (Prosím všetkých, ktorým sa pri čítaní predošlého odseku zrýchlil tep a pobúrene zodvihol tlak. Je to nešikovný pokus o čierny humor. Nie, svoje dieťa na vôdzke nevodím :D…neviem ju totiž nikde zohnať 😀 😀 😀 ) 

NAŠE POUČENIE: S malým duracellkom, ktorý už rozpráva a potrebuje veľa behať a skúmať, treba naozaj starostlivo vyberať destináciu a neísť si iba svoje v štýle: Ja chcem vidieť New York/Miláno/Paríž/Čokoľvek, tak dieťa sa hádam nejako prispôsobí. Neprispôsobí. V tomto veku určite nie. A vy z toho budete mať prd makový a nie zážitok. Od tohto veku to už začína byť o kompromisoch, ak teda chcete mať pohodu doma a odniesť si z cestovania krásne spomienky a nie znechutenie všetkých zúčastnených. A je to aj o tom nerobiť zle – sebe ani svojmu dieťaťu – napríklad tým, že si postavíte hlavu a chcete stoj čo stoj zažívať určitý typ dovolenky, určité zážitky alebo vidieť určité miesta. Jednoducho sa treba zmieriť s tým, že niektoré veci skrátka už nikdy nebudú také ako za bezdetna (alebo aspoň, že takými nebudú určitý čas). 

Ešte je jedna možnosť, ale tá je skutočne pre silné povahy – zmieriť sa s tým, že budú aj raple aj revy aj naháňanie aj vyčerpanosť. A s tým a napriek tomu do tohto typu cestovania ísť.  A únavné chodenie po pamiatkach alebo skrátka program, ktorý chcete vy, následne drobcovi vykompenzovať napríklad popoludním stráveným v hotelovom bazéne alebo na pláži. Treba však rátať s tým, že cestovanie s dieťaťom a obzvlášť vo veku 2+ je jednoducho pomalšie. Žiadne „vidieť a zažiť toho za krátku dobu čo najviac”. 

6. Nepredvídateľnosť naša každodenná. 

little-nomad-life-maly-duch

Rev a hádzačky o zem, lebo sa vaše zlatíčko chcelo napiť z modrého pohára a nie z toho červeného, ktorý ste mu práve podávali. Srdcervúci plač a predmety levitujúce po priestore, lebo jogurt nemá tú správnu konzistenciu, na akú je navyknuté. Plač, lebo zúfalo potrebuje spať a nevie sa uspať v kočíku. Besnenie, lebo sa odchádza z ihriska skôr, než by si drobátko želalo.

 A na konci dňa ste takí ohučaní, že jediné, po čom túžite, je na chvíľu stratiť sluch, spláchnuť túto stratu fľaškou kvalitného červeného a ponoriť sa do horúcej vane… 

Obdobie prvej puberty je náročné samo o sebe. Je o každodennej sérii dopredu nepredvídateľných situácií, ktoré nám poriadne vytrénujú trpezlivosť, nervy, povyťahujú zo skrine našich vlastných kostlivcov z detstva a celkovo našu osobnosť okrešú ako diamant….Cestovanie toto náročné obdobie ešte viac zdôrazní, lebo ste odrazu v cudzom prostredí, mimo známeho, mimo zaužívaného stereotypu. 

Jedna ilustračná storka za všetky — keď sme odlietali z Lisabonu a letuška nám pri check-ine chcela označiť kufor, malá nomádka chytila hysterický záchvat a stoj čo stoj chcela visačku strhnúť. Nevedela sa utíšiť. Usilovala som sa na ňu naladiť, aby som pochopila jej myšlienkové pochody (pri deťoch často nepochopiteľné) a nejakým spôsobom spacifikovala ju aj kufor. Mala som pocit, že zľakla, že letuška nám kufor zoberie. Potlačila som nutkanie ju zahriaknuť alebo jednoducho jej ten kufor vytrhnúť, prípadne bagatelizovať situáciu alebo ju ignorovať (čo robia dospeláci asi najčastejšie, pretože často sa usilujeme okamžite ukončiť záchvat hnevu detí nie kvôli nim, ale kvôli sebe, lebo my sa cítime trápne, nepríjemne a podobne). 

Namiesto toho som si k nej kľakla, aby sme mali oči na rovnakej úrovni. Pokojne a trpezlivo som jej vysvetľovala, že keď doletíme, môže dať visačku z kufra dole ona. Hoci som nemala potuchy, či tomu vysvetleniu porozumie, objasňovala som jej to ako dospelákovi. Samozrejme, že to bolo nepríjemné – scénu sledovala bezmála celá odletová hala. Navyše sme sa ponáhľali na boarding. Tých pár minút zdržania nám však za upokojené dieťa stálo. Ďalší hysák však prišiel na bezpečnostnej kontrole, keď som na bežiaci pás odložila kabelku a malá nomádka sa preľakla, že „ujo sekuriťák” mi ju vezme. Zúfalo sa rozkričala: „To je maminove! To je maminova kabelka!” Opäť kľaknúť, zadívať sa do očí, objať, neriešiť, čo si druhí pomyslia a trpezlivo vysvetľovať…

Toto sú také naše „stratégie” prežitia, pretože cestovania sa vzdávať rozhodne nechceme, a to ani napriek tomu, že v tomto veku to býva už poriadny „záhul”. Áno, prežívame aj chvíle najtemnejšieho temna, nervy mávame vytečené aj sto ráz za deň a vnútri sa pýtame sami seba, či nám to za to fakt stojí. 

STOJÍÍÍ… 

little-nomad-life-portoroz

Cestovanie s dieťaťom 2+ má tieto benefity: 

  1. V prvom rade – to isté by sme prežívali aj doma, keby sme nikam nechodili. Ubehanosť, raple, neposednosť, odvrávanie a pod. je skrátka prirodzená vývinová etapa, patrí to k procesu osamostatňovania sa a definovania seba samého ako nezávislej entity. Treba sa s tým zmieriť, treba to prežiť (pokiaľ možno) bez psychickej ujmy. Nothing less, nothing more. Absolútne nezáleží na tom, či s ňou kupujem rožky v Tescu za domom, alebo ležíme na pláži na opačnom konci zemegule — ak sa naruší jej pocit komfortu alebo narazí na vlastné limity, jednoducho ju zaplavia emócie, ktoré ešte nevie ani pomenovať, nieto zvládať. 
  2. Je to najkrajší vek na cestovanie s dieťaťom, pretože práve začína vedome objavovať svet a uvedomovať si to, čo prežíva. Máme jedinečnú možnosť ukázať mu svet. Skutočný. Ktorý si môže ochytať, opozerať, opočúvať či ochutnať. Poskytujeme jej príležitosť spoznať ho „naživo”, nie z obrazovky televízora alebo tabletu. 
  3. Pretože sa už vieme porozprávať o tom, čo zažívame. Máme nespočetne veľa tém a mnohému sa podučíme o svete aj my, dospeláci. Ona totiž ukazuje svet aj nám — svojou detskou optikou. 
  4. Vďaka nej zisťujeme, koľko toho o svete vlastne nevieme. Prečo je zmrzlina studená? Čo robia kamene v potoku? Čo je to more a čo robí? Prichádzame na to, že mnoho vecí považujeme za samozrejmosť, hoci samozrejmosťou vôbec nie sú. Odrazu si všímame detaily, ktoré by sme za bezdetna pravdepodobne prehliadli. Zamýšľame sa nad tým, čo a ako funguje a potvrdzuje sa nám Sokratovo: Viem, že nič neviem. 
  5. Učíme sa spomaliť. Ísť svojim tempom. Nehnať sa za výkonom (vyšliapať tamten kopec, vidieť čo najviac pamiatok), ale vychutnávať si prítomnosť. Tu a teraz.  Vnímať detaily. Farby. Tvary. Dokonalé nedokonalosti. Prítomnosť.
  6. A učíme sa nudiť, čo dáva zasa krídla našej tvorivosti. Najlepšie nápady mi skrsli v hlave práve počas „ničnerobenia” – rozumej kočíkovania, hojdania či asistovania na detskom ihrisku, keď som dovolila procesoru vo svojom mozgu na chvíľu vypnúť a len tak „čučať do blba”. 
  7. Cestovanie s dieťaťom (a najmä s takýmto rozprávajúcim, behacím a raplujúcim) nám paradoxne utužuje partnerský vzťah. V kritických chvíľach sa z nás stávajú „spojenci”, ktorí musia spoločne vyriešiť problém (napr. dieťa revúce na chodníku) a vo chvíľach blaženého pokoja (keď malá nomádka spí alebo je ponorená do nejakej nezbednosti 🙂 si zasa spoločne užívame vzácne spoločné chvíle, keď sa vieme aj v kľude porozprávať alebo si dať dobré jedlo/kávu/prechádzku/pár minútiek na masážnom kresle v hotelovej hale 🙂 /čokoľvek iné — a viac si tieto chvíle vážime, pretože sú také vzácne. Navyše vidíme jeden druhého aj v absolútne vypätých okamihoch, kedy nie je priestor na nejaké „masky” alebo snahy urobiť sa v očiach toho druhého chrumkavejším/lepším…jednoducho sa navzájom mentálne „obnažujeme” až na kosť. Sme sami sebou, ukazujeme sa jeden druhému aj v nie práve lichotivom svetle. A keď ustojíme toto (emočne vyhrotené okamihy), asi ustojíme všetko. little-nomad-life-kupalisko-eva-piestany

A ako BONUS, naše najkrajšie chvíle, ktoré sme zažívali s našou „pubertiačkou” v Barcelone:

✅ Vystúpime z preplneného metra a ona o dušu máva cestujúcim s výkrikom: „Čautéé, vláčik ide spinkať!”
✅ Španielskemu čašníkovi suverénne po slovensky vysvetľuje, čo si chce objednať, alebo nahlas protestuje, keď zberá taniere zo stola: „Toto mi nechaj!”
✅ Pri odchode z hotela či obchodu zdraví šušľavo Adios a Gracias.
✅ Na pieskovisku zahraničnej mame nejakého chlapčeka vysvetľuje, kde má tú svoju a ku komu patrí, ja stojím opodiaľ za jej chrbtom, a tá scéna je taká dojímavá, až sa mi tlačia do očí slzy.
✅ Keď sa zberáme po návrate domov z ciest von a ja jej poviem, že si môže zobrať len jednu bábu, odpovie, že aj teta letuška povedala, že iba trochu hračiek.pastedGraphic.png (To na margo toho, keď sme ju pripravovali ma odlet a na možnosť limitovanej batožiny) pastedGraphic_1.png
✅ Pyšne rozpráva svojmu kamošovi Macovi, že letela lietadlom,pastedGraphic_2.png viezla sa lanovkou a pýta sa, kedy pôjde znovu.
✅ Vďaka nej si aj vo veľkom, rušnom a nemilosrdne uponáhľanom svete vieme nájsť svoj mikrokozmos, do ktorého patria také veci ako pozorovanie papagájov, skákanie z múrika či obdivovanie zrkadiel. Jednoduché veci, o ktorých to vlastne je.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.