Cestovateľka Dáša: Deti zvládnu oveľa viac než dospelí

cestovatelka-dasa-deti-zvladnu-ovela-viac-nez-dospeli

Zoe má rok a pol a už žila v Kanade a Zurichu. Navštívila New York, Dubaj, Thajsko či Prahu, Zažila plavbu loďou, trajektom aj na kajaku. Jej mama Dáša tvrdí, že deti cestovanie obohacuje v podobe pozitívnych emócií a odporúča to každému.

Dáša je moja spolužiačka zo strednej školy. Krehká blondínka, vyštudovaná doktorka práv, vášnivá bežkyňa. To, aká je, vám najlepšie opíšem nezabudnuteľnou historkou z Malajzie spred šiestich rokov. Ráno v deň odletu po bláznivom trojtýždňovom putovaní po Singapure, Bruneji, Borneu a Malajskom polostrove, bezvládne ležím na posteli v apartmáne nášho kamaráta z Kuala Lumpur. Hlavu mám ako balón, rozlúčkovú noc sme prehnali všetci. Pomaly rozlepím viečka a zbadám ako nado mnou stojí Dáša s akýmsi hárkom papiera v ruke. „Kedy nám to dnes letí?” spýta sa ma namiesto Dobrého rána. Hlas má stoicky pokojný. „O štvrtej poobede,” odvetím bez zaváhania. „Si si istá?” overuje, stále pokojne. „Jasné.” Veď sme to tri týždne dokola opakovali ako verklíky. Hádam by sme si nepomýlili čas?! Dáša zamáva papierom. „No ale tu na letenke sa píše, že odlietame o 9 ráno.” V tej sekunde mi zdrevenie celé telo a v hrdle navrie guča. Preboha. „A koľko je hodín?” vysúkam so seba s námahou. „Pol deviatej.”

Skrátim to. Jednoducho sme my tri grácie tri týždne boli v tom, že letíme poobede, hoci sme mali doobedňajší let. A žiadna z nás sa neobťažovala tento fakt za celé tri týždne preveriť. Takže sme spiatočný let samozrejme zmeškali. Museli sme si rýchlo kúpiť náhradné letenky. S odletom v ten istý deň. Dvom z nás sa to podarilo, Dáša mala nejaké problémy s bankovým prevodom. Chvíľu to vyzeralo tak, že odletíme bez nej. Naše letenky sa už nedali stornovať, respektíve na tretie letenky sme už fakt nemali prachy. Niekto iný by na jej mieste možno už dávno zúril, vybúril by sa na nejakom nevinnom predmete, plakal by, hysterčil…A ona? Stále stoický pokoj a obdivuhodná chladná hlava. Vďaka tomu sa jej podarilo na poslednú chvíľu problém vyriešiť a odleteli sme spolu.

aquarium-dubai
Zdroj/Foto: DM

Tieto kvality preukázala aj vtedy, keď som na Perenthian Islands pred večerou zistila, že o kúpeľňu sa s nami delí pavúk veľký ako moja noha a nikto mi to neveril. Na druhý deň pri raňajkách medzi rečou s bohorovným kľudom prehodila, že v noci ho videla aj ona. Akoby sa nechumelilo. Vraj nechcela vyvolávať paniku, tak nič nepovedala a radšej išla spať. Viac asi netreba dodať…

Takže toto je Dáša. Od legendárnej cesty do Malajzie pretieklo veľa vody. Už je tiež mamička. 17 mesačnej Zoe. A Zoe je svetobežník. Presne ako jej mama. Ak potrebujete inšpiráciu na to, aby ste začali so svojim bábom cestovať, verím, že nasledujúci rozhovor s Dášou vás „nakopne”.

Prvýkrát si bola v Ázii so mnou a s našou spoločnou kamarátkou. Precestovali sme vtedy Malajziu, Singapur, Brunej a kus Bornea a nazbierali toľko zážitkov, že by to vydalo na knihu. Odvtedy si videla poriadny kus sveta…

Okrem klasických európskych destinácií som odvtedy bola s priateľom v Hong-Kongu a juhovýchodnej Číne, pričom sme chodili po neturistických miestach a presúvali sa bez nejakého plánu podľa toho, kde sa nám zapáčilo. Čína bola skvelá a naučili sme sa, že dohovoriť sa dá úplne všade aj bez znalosti lokálneho jazyka či angličtiny. Ďalším väčším výletom bola India. Mala som pred ňou väčší rešpekt kvôli častým správam o znásilneniach, preto sme plánovali trošku viac – dopredu sme si rezervovali vnútroštátne prelety, presúvali sme sa aj autobusmi, taxíkmi, vlakom, a to bol naozaj zážitok. Navštívili sme Goa, Hampi, Bombay, Kalkatu, Varanasí, Dillí, Agru, Jaipur. Ale top pre mňa bola návšteva Darjeelingu – mesta v horách s krásnou prírodou a výhľadom na Himaláje, teplotou pod 30 stupňov. Žiadne kravy ani smrad.

A potom ste sa s priateľom presťahovali zo Slovenska do kanadského Vancouveru.

Aj tam sme cestovali, keď sa dalo. Okrem blízkeho okolia Vancouveru a Vancouver Islandu v karavane sme v tom období prešli cez národné parky cez známe pohorie Rocky Mountain do Calgary. Urobili sme si viacero výletov po Britskej Kolumbii a Alberte, navštívili San Francisco, Las Vegas, Seattle a podobne.

Zmenilo tehotenstvo niečo na tvojom aktívnom životnom štýle?

Tehotenstvo som mala úplne bezproblémové a ak by som nemala ten veľký balón namiesto brucha, ani by som nevedela, že som tehotná. Mala som skvelú lekárku, ktorá mi hneď pri prvej kontrole povedala, že mám počúvať svoje telo, používať zdravý rozum a intuíciu. Nikdy nezabudnem na jej vetu, ktorou som sa riadila po celý čas: Nie ste chorá, ste iba tehotná. Páči sa mi myšlienka, že žena tehotenstvom nemusí zmeniť celý svoj život a podstúpiť plno obmedzení, má len rozumne pokračovať v tom, čo robievala dovtedy. Samozrejme, ak to zdravotný stav jej aj dieťaťa dovoľuje. Takže priznávam, že keď som mala chuť, dala som si aj suši (a bolo to dosť často). Do 9. mesiaca tehotenstva som aktívne behávala, tak ako pred tehotenstvom, len som znížila intenzitu. Chodievala som na jógu a pravidelne som cvičila. Vo Vancouveri na tom nebolo na rozdiel od Slovenska nič zvláštne, ľudia ma vždy povzbudzovali a počas behávania som pravidelne stretávala iné tehotné ženy, s ktorými sme si dávali imaginárne (alebo aj naozajstné) high five.

Aj si cestovala.

Áno. V piatom mesiaci tehotenstva som na dva týždne letela na Slovensko s prestupom v Toronte. Let som zvládla v pohode, necítila som žiadne tlaky ani nič podobné. Veľa som pila a pravidelne sa prechádzala po uličke, čo vlastne robievam vždy, keď lietam. A jetlag som mala rovnaký ako netehotná 🙂 Keďže som mala bruško vtedy iba také veľké ako keby som sa viac najedla, pre mnohých som ani nevyzerala ako tehotná a nedostalo sa mi žiadnej extra pozornosti. Ďalší päť hodinový let som absolvovala v 6. mesiaci tehotenstva, keď sme s priateľom leteli z Vancouveru na Havaj. Tiež bol bez problémov. Podotýkam, že ísť na dovolenku vo dvojici pred narodením dieťaťa bolo to najlepšie, čo sme mohli spraviť. Super sme si oddýchli, veľa sa rozprávali a jedli, a keďže sme si požičali auto, stihli sme aj niečo precestovať.

Zoe sa nám narodila koncom januára 2016 vo Vancouveri.

vancouver-beach-walk
Zdroj/Foto: DM

Kedy Zoe prvýkrát cestovala a kam?

Musím sa priznať, že sme ju príliš „nešetrili” a jej prvý let bol rovno cez dva kontinenty so štyrmi prestupmi a týždennou zastávkou v New Yorku. Mala len tri mesiace. Sťahovali sme sa totiž naspäť do Európy, pretože sme chceli, aby bola bližšie k rodine, a bolo to pomerne náročné obdobie. Leteli sme z Vancoveru do Seattle a New Yorku. Odtiaľ do Kopenhagenu a Budapešte.

To znie teda poriadne náročne. Aj si sa na to nejako pripravovala?

Snažila som sa niečo si naštudovať, ale v zásade som našla iba obligátne rady typu: že treba kojiť pri vzlietavaní a pristávaní a mať po ruke nejaké hračky. Všetky lety vtedy super zvládla. Čím je dieťa menšie, tým sa s ním lepšie lieta a cestuje vo všeobecnosti, pretože prakticky len spí. 90% každého z týchto letov prespala na mne, kojila som ju tak, ako bežne a nijako nereagovala na tlaky v lietadle. Na toaletách v lietadle a takmer na všetkých letiskách majú vždy aj prebaľovacie pulty, prípadne tzv. family rooms, takže sme nemali žiaden problém. Mali sme výhodu, že som necestovala sama. Priateľ sa staral o všetku príručnú batožinu (ktorej sme mali pomerne dosť) a ja len o Zoe. Kočík sme odovzdali pri check-ine, takže som ju po celom letisku aj cez kontroly nosila v šatke. Ona celý čas spala a ani si to nevšimla.

Aký bol jej prvý cestovateľský zážitok?

Keď mala dva mesiace, zobrali sme ju na víkendový výlet z Vancouveru do Victorie (prvýkrát zažila metro, autobus, trajekt, autobus a späť). Jej prvým naozajstným cestovateľským zážitkom bol však spomínaný týždeň v New Yorku v rámci toho, ako sme sa sťahovali do Európy. Mala tri mesiace, ráno sme ju naložili do kočíka, celé dni nonstop chodili so zástavkami na kojenie, prebalenie, kávičku, obed a večeru. A večer sme sa zmorení vracali na hotel.

Kde všade odvtedy bola?

V Prahe a Viedni. Keď mala 6 mesiacov, presťahovali sme sa zo Slovenska do Zurichu. Silvestra sme s ňou strávili v Dubaji. A keď mala rok, vzali sme ju do Thajska.

Doposiaľ najsilnejší zážitok?

Určite Thajsko. Dovtedy ako každé bábätko iba ležala, spala, prípadne sedela. No v Thajsku už bola väčšia, vyspelejšia, vnímavejšia. Bolo krásne sledovať ju ako vníma more, piesok, zvieratá, vtáky. Všetko chcela chytať, ochutnať, všade chcela ísť. Zvládli sme spolu aj jazdu na kajaku, plavbu loďou, trajektom, presuny rôznymi dopravnými prostriedkami. Čím je staršia, tým väčšiu spätnú väzbu dostávame a každý jej prvý zážitok je prvý aj pre nás. Pre mňa osobne to bola doposiaľ najkrajšia dovolenka, hoci nie taká akčná ako sme boli navyknutí.

Nemáte na cestách problémy s uspávaním, so spánkom? Čo na ňu funguje?

Zatiaľ sme žiaden problém v cudzom prostredí nemali. V každom hoteli požiadame o detskú postieľku a spí v nej. Uspávanie väčšinou riešime spoločne s priateľom. Niekedy zaspí skôr, inokedy neskôr, ale ovplyvňujú to iné faktory než práve neznáme prostredie (únava, priebeh dňa a pod). Má svojho plyšového zajaca, ktorého jej nosíme všade a s ním spí. Myslím si, že kým sme my pri nej, vytvorí si svoje bezpečné miestečko hocikde a nezáleží jej na tom, kde sme. Nemá problém zaspať aj v tom najväčšom hluku. V Thajsku sme mali ubytovanie aj bez postieľky. Vtedy spala s nami. Úprimne, to jej vyhovuje najviac, aj keď my sa vtedy vyspíme najmenej.

phi-phi-thailand
Zdroj/Foto: DM

A čo stravovanie na cestách? V lietadle, v aute…? Veď ste neustále v pohybe…

Zoe bola do 6.mesiaca výlučne kojená a do 8. mesiaca tvorilo materské mlieko asi 90% jej stravy, takže som to vôbec neriešila. Kojila som už asi všade, v parkoch, na zastávkach, na staniciach, rôznych schodikoch, v Mcdonaldoch, restauráciách, lietadlách. Odkedy začala jesť príkrmy, väčšinou na cesty (do lietadla aj do auta) pripravím niečo, čo môže vziať do ruky a aj ju to zabaví. To znamená rôzne sušienky, domáce zeleninové alebo ovocné koláčiky, muffiny alebo starý zlatý kúsok rožka (áno, glutén :-)) Nosievam aj pyré a výživy v takých napĺňacích taštičkách alebo kúpim hotové, ktoré môže tiež sama jesť. Keď letím, jedlo pre dieťa aj voda môže presahovať predpísaný objem 100 ml, vždy to na bezpečnostných kontrolách len ukážem. Ešte sa mi nestalo, že by som s tým mala problémy. Pred dlhšou cestou autom jej vždy pripravím aj nejaké skutočné jedlo (rizoto, cestoviny a podobne) a vezmem do termosky, ktorá drží teplo.

A čo jedla na dovolenke v Thajsku? To mala jeden rok…

Jedla všetko, čo bolo dostupné. Ochutnala rôzne morské ryby, krevety, homára, lokálne ovocie a zeleninu. Stále som ju kojila a vodu sme kupovali len balenú a v tej sme jej umývali aj zuby. Nemala žiadne zdravotné problémy.

Kočíkovanie a nosenie v cudzine. Aké máš skúsenosti?

Vancouver je mesto, kde sa človek na vozíku alebo s kočíkom dostane všade. Všade sú výťahy, verejná doprava je bezbariérová, chodníky majú zjazdy. Preto sme prvé tri mesiace používali najmä kočík. Prvá facka prišla po príchode do New Yorku – odrazu boli na chodníkoch diery a výtlky. Obchody mali schody. A na celom Manhattane nájdete výťah do metra len na dvoch staniciach. Našťastie sme boli dvaja, takže sme našu princeznú v kočíku prenášali hore-dole schodmi a riešili sme, či sa do tých alebo oných mini dverí zmestíme. Nakoniec sme to zvládli, vrátane plavby loďou a ďalších turistických atrakcií. Keď bolo treba, ja alebo priateľ sme si ju dali do nosiča. Odkedy sme v Zurichu, máme skladací kočík Yoyo baby zen. Pre mňa je to najlepšia investícia. Často lietam so Zoe sama a tento kočík viem jednou rukou zložiť, rozložiť, presunúť, prehodiť na plece ako kabelku a druhou môžem držať dieťa. Dokonca sa dá vziať so sebou na palubu, čo sme ocenili najmä pri prestupoch.

A čo v Ázii?

V exotike boli presuny zaujímavejšie. V Ázii nikto autosedačky nerieši, takže cestovala vzadu medzi nami v taxíku, minivane či v lokálnom autobuse.

Lietate veľmi často. Poraď, ako prežiť dlhý let? Aké sú vaše skúsenosti?

Pri dlhom lete s dieťaťom sa treba pripraviť na to, že bude aj nespokojné. Bude aj spať, aj sa hrať, aj plakať. Jednoducho je to dieťa. Nebaví ho sedieť 10 hodín nehybne na kolenách. Keď sa s týmto faktom zmierite, tak aj dlhý let lepšie zvládnete. Čím je dieťa menšie, tým sa s ním lepšie lieta, pretože väčšinu letu prespí. Mne sa osvedčilo zabaliť si na palubu lietadla deku, fľašu s vodou, pár hračiek a nejakú „novinku”, čo ju na chvíľu zabaví. Neberiem si skoro nič pre seba a žiadne zbytočnosti, ktoré by mi v tom malom priestore zavadzali.

Hoci som vždy z klímy na palube ochorela, teraz sa obliekam do lietadla veľmi naľahko, keďže sa mi nonstop na kolenách hmýri dieťa.

Som navyknutá lietať s ňou sama, no keď sme dvaja, je to oveľa lepšie. Všetky veci má pod nohami priateľ a len podáva, čo treba. Vieme sa aj prestriedať v starostlivosti o ňu, dokonca sa v kľude najesť, pozrieť si film. Na spiatočnom lete z Thajska sme si dokonca spoločne dopriali aj vínko.

Najdôležitejšie je uvedomiť si, že aj keď sa stane, že dieťa let preplače, netreba z toho robiť drámu. Prídete na miesto, vyspí sa a skvelá dovolenka sa môže začať.

A čo krátke lety, napr. v rámci Európy? Lietaš s ňou často úplne sama z Zuricha za rodinou na Slovensko…

Tam platí zásada, že načasovanie je všetko. Letela som so Zoe v rôznych časoch a zistila som, že sa mi oplatí kúpiť o pár eur drahšiu letenku, aby bolo aspoň pravdepodobné, že Zoe let prespí. Na letisko chodievam zavčasu, aby som mala čas na prebalenie, kŕmenie a aby som ju nechala čo najviac pochodiť. Každé letisko má nejaký detský kútik alebo miesto pre deti. Totiž, ak je vyspatá, najedená a pripravená na svoj „playtime”, teda má čas na hru a pohyb, priviazať ju na seba v lietadle je to najhoršie.

phuket-old-town
Zdroj/Foto: DM

Ďalšou kľúčovou vecou pre mňa na kratších letoch je to, že ju na seba pripútam a keď zaspí, už ju nikam neprekladám. Nechám ju tak na sebe spať celý let. Už sa mi stalo, že vedľa mňa bolo voľné miesto, položila som ju tam, lenže potom prišli turbulencie a letuška ma donútila ju zobudiť a pripútať na seba. A každý rodič vie, čo to znamená, ak niekto zobudí spiace dieťa. Radšej to teda – obrazne povedané – „pretrpím”, že sa celý let nemôžem pohnúť, no ona ho celý spokojne prespí. Keď cestujem sama, doposiaľ som mala šťastie na ľudí, ktorí jej venovali pozornosť, trošku sa na ňu pousmievali, ona ich poťahala za vlasy a let prebehol rýchlejšie. Rovnako som doposiaľ mala na každom letisku len dobré skúsenosti, vždy ma prednostne pustili dopredu pri check-ine aj na kontrolách a ľudia alebo personál mi pomohol s batožinou, keď bolo treba. Ale samozrejme, stalo sa mi už, že aj keď som všetko super naplánovala, Zoe celý let preplakala. Vtedy je najdôležitejšie ostať v pokoji. Nervózna mama znamená ešte nervóznejšie dieťa.

A čo kojenie?

Pri vzlietavaní a pristávaní ju kojím len vtedy, keď ju chcem uspať alebo vtedy, keď chce ona. Chvalabohu ešte nikdy nemala problém s tlakom. Niekedy si stúpanie a klesanie ani nevšimla.

Dubaj a Thajsko. Ako zvládala iné podnebie, trópy, vlhkosť, horúčavu, slnečné lúče?

Potvrdilo sa nám, že dieťa zvláda cestovanie oveľa lepšie ako mnohí dospelí. Na rozdiel od nás neriešila žiaden časový posun a aj na teplo si veľmi rýchlo zvykla.

Detskú kozmetiku používame minimálne, takže jediné, čo som jej zbalila, bol krém na opaľovanie a prírodné mydlo, aby som potom z nej ten krém vedela zmyť. Na hlave vždy nosila klobúčik s UV filtrom a má plavky s dlhým rukávom, ktoré poslúžili ako skvelá ochrana pred slnkom. V Thajsku bolo veľmi teplo a vlhko, urobili sa jej z toho aj mini potničky. Riešila som ich obyčajným detským púdrom, ktorý som kúpila v miestnom obchode.

A čo lieky, očkovanie? Balila si aj lekárničku?

Poradila som sa so svojim pediatrom, ktorý mi odporučil, čo všetko vziať. Vzala som štandardné lieky na horúčku, hnačku, alergickú reakciu, od bolesti, sirup proti kašľu. A repelent. Všetky lieky boli použiteľné aj pre dospelých, takže pre nás som nič ďalšie nebrala. Po vzájomnej dohode sme ju dali zaočkovať proti hepatitíde typu A, teda chorobe špinavých rúk, toto očkovanie máme aj my s priateľom.

Buď úprimná, aj ste si na dovolenke v Thajsku oddýchli? Alebo ste sa stále krútili okolo Zoe?

V Dubaji sme boli aj s mojimi rodičmi, ktorí ju brávali na dve-tri hodinky na prechádzku a my s priateľom sme si zatial čítali knižku alebo nič nerobili a iba čakali na to, kým sa vrátia. Do Thajska sme išli len v trojici. Preto som pred cestou uvažovala, že toto bude pre nás taká skúška ohňom. Bola som zvedavá, či to zvládneme a či to nebude celé o tom, že sa odvlečieme na druhý koniec planéty, aby sme Zoe iba stále dokola únavne naháňali. A či potom nebudeme potrebovať ďalšiu dovolenku, aby sme si naozaj oddýchli a načerpali sily. No dopadla to presne opačne. A musím povedať, že som sa normálne zamýšľala nad tým, čo sme to my vlastne robili na našich cestách predtým, než sa Zoe narodila. Spali? Čítali? Jedli? Veď to musela byť hrozná nuda! Možno je to aj tým, že je „naša”, ale chceli sme ju sledovať pri všetkom, čo robila – ako sa hrala, zbierala mušle, jedla piesok 🙂 alebo niečo nové objavila. Celkovo s ňou bola všade super sranda. Bolo krásne vidieť jej interakciu s domácimi, ako ju vnímali okoloidúci, ako sa jej prihovárali. Vďaka tomu, že keď je unavená, nerobí jej problémy zaspať v kočíku aj v tom najväčšom hluku, mohli sme ísť aj na večeru, na drink alebo sa len tak prejsť. Každé ubytovanie sme mali s terasou, takže pákrát sme si kúpili pivo či vínko, uložili ju spať a mali pohodu.

Myslíš si, že dieťa má z cestovania nejaké benefity?

Pred odchodom do Thajska som počula aj taký názor, že je zbytočné ísť s dieťaťom na takú dovolenku, veď si z toho aj tak nič nebude pamätať a pre nás to bude len otrava. Ja s tým však nesúhlasím. Možno si nepamätá konkrétne zážitky, ale myslím si, že ako rodičia by sme deťom od útleho veku mali dávať čo najviac pozitívnych emócií, ktoré sa spájajú práve so spoznávaním nových vecí a zážitkov. Aj také malé dieťa vníma všetko okolo seba, teší sa z nových vecí, chce všetko vidieť a skúsiť. A to, že my ho pritom môžeme sledovať, je pre nás len výhoda. Rovnako si myslím, že cestovanie je prospešné aj pre jeho zdravie. Pokiaľ dieťa nemá zdravotné problémy a neberieme ho zrovna do extrémnych podmienok, je dobré, ak sa aj zašpiní, spotí, trošku premrzne, okúpe sa v mori, rieke, jazere, ochutná niečo nové. Naberá tak zážitky, buduje si imunitu. Ak je cestovanie súčasťou životného štýlu rodiny, aj pre rodičov je dobré, ak v tom pokračujú. S priateľom radi spoznávame nové miesta a je skvelé, ak ich teraz môžeme spoznávať v trojici. Samozrejme, že to prináša aj rôzne obmedzenia, ale pomer obmedzení a benefitov je úplne nepatrný.

Čo sa ti na cestovaní s dieťaťom páči najviac?

Že to umožňuje vnímať svet inými očami. Dospelí sú nastavení tak, že sa pozerajú na to, čo majú vo výhľade. Pamiatky, budovy, múzeá, sochy, výhľady na krajinu. A potom príde malý človiečik, ktorý ti ukáže niečo úplne iné, čo zaujme jeho. Niečo, čo si ty predtým možno prehliadla, nejaký detail, uhol pohľadu. A ty si odrazu celá očarená z toho ako je tým dieťa očarené a z toho, čo vďaka nemu vidíš.

burj-kalifa
Zdroj/Foto: DM

Stretávate sa často s nechápavými pohľadmi?

Mám skúsenosti, že cestovanie s deťmi odsudzujú iba ľudia, ktorí s deťmi nikdy necestovali. Prípadne tí, ktorí sa sami boja prekročiť vlastný prah a kamkoľvek ísť a pre istotu chodia každý rok na to isté miesto, do nejakého all inclusive hotela v turisticky prefláknutej destinácii. Hlavne aby to bolo overené, známe. Samozrejme, že sme od viacerých ľudí počuli, či si myslíme, že je bezpečné ťahať dieťa cez pol sveta. Veď mu tam hrozia rôzne choroby. Či nám to treba. A prečo nejdeme niekam bližšie. No čím viac človek cestuje, tým väčšmi si všíma, že ľudia s deťmi cestujú stále. S úplne maličkými, s malými, veľkými. Deti sú všade. Ich prítomnosť nie je nič ojedinelé, nič neobvyklé a už vôbec to nie je niečo, čo by malo vzbudzovať pohoršenie. Všetky deti plačú, naháňajú sa, kričia, hrajú sa. A to aj na letisku, v lietadle a kdekoľvek inde. Najviac sme to videli v Dubaji. Tam bolo párov s malými deťmi neuveriteľne veľa. Je to veľmi pohodlná destinácia – pekné more, teplo, promenády priateľské ku kočíkom. Tým, že so Zoe často lietam sama, oveľa viac si všímam, že veľmi veľa ľudí cestuje tak, že idú s dieťaťom sami. A v pohode to zvládnu, všetko sa dá nejako vyriešiť.

Takže súhlasíš, že pôrodom sa život cestovateľov – dobrodruhov nekončí?

Nemyslím si, že príchod dieťaťa by mal prevrátiť životný štýl jeho rodičov hore nohami. Mal by ho len trošku upraviť. Deti sú veľmi prispôsobivé a zvládnu oveľa viac než dospelí. Je im úplne jedno, kde sú, kým sú najedené, majú sa s čím hrať a rodičia sú pri nich. Ja teda nevidím dôvod, prečo po narodení dieťaťa odrazu prestať cestovať.

Aký trend je v zahraničí?

Bývame v Zurichu a v našom okolí žije veľa prisťahovalcov s deťmi, ktorí sú na tom rovnako ako my. Veľa z nich si už vyskúšalo život v rôznych kútoch sveta, veľa videli, veľa pocestovali a po príchode dieťaťa pokračujú v tom istom živote, aký viedli dovtedy.

Cestovateľka Dáša: Deti zvládnu oveľa viac než dospelí
Ohodnotiť tento článok