Krst ohňom – Road Trip po Taliansku

krst-ohnom-road-trip-po-taliansku

Dva týždne. Takmer 4000 najazdených kilometrov. Vyše 20 rôznych destinácií – prekráčaných, prenosených a prekočíkovaných. 15 rozličných hotelových postelí. Jedno päťmesačné bábätko a dvaja dospelí. (Pozn. Áno, po tomto výkone sme ešte stále manželia 🙂

Takto stručne by sa dala zhrnúť naša prvá „veľká” dovolenka po narodení malého nomáda.

Evidentne na nás neplatí pravidlo: Všetko si treba zjednodušovať. My sme si totiž, naopak, skomplikovali, čo sa dalo. Ale príjemne. Nešli sme totiž na „klasickú, jednoduchú” dovolenku, ktorú za nás zorganizuje niekto iný a my ju strávime v pohodlíčku nejakého all inclusive rezortu.

Vybrali sme sa na vlastnú päsť, žiadna cestovka. Každý deň iné mesto, iná posteľ. S metaforickým batôžkom na chrbte. A skutočným batôžkom v nosiči. Ako nomádi. Tak, ako to milujeme.

pripravy-toskansko

Naša voľba padla na Taliansko. Konkrétne na shakespearovské mestá Mantova a Verona. A na zubaté, krásne drsné a drsno-krásne pobrežie Ligúrie s rozprávkovými dedinami na dramatických útesoch v národnom parku Cinque Terre, s nóbl prístavom Portofino a malebným Portovenere. Z Ligúrie sme jednoducho MUSELI zamieriť na juh do nášho milovaného Toskánska. Zavítali sme k slávnej veži v Pise, do rodiska Leonarda Da Vinciho či do zašitých dediniek, ktoré ani nie sú na mape. Ocitli sme sa aj v totálne baby friendly eco rezorte na nespravodlivo ignorovanom toskánskom pobreží. Prejedli sme sa zmrzliny a prepili kapučína, spali sme u domácich či uprostred golfového ihriska.

Ako cestujeme? Sme nomádi. Spíme tam, kde sa nám zapáči. Spontánne meníme plány podľa aktuálnej nálady. Ubytovanie si preto zvyčajne hľadáme a bookujeme maximálne deň-dva dopredu. Neraz pár hodín pred check-inom. Milujeme dobrú kávu a jedlo, radi vysedávame v kaviarňach či reštauráciách a sledujeme pulzovanie okolitého života. Máme akú-takú predstavu o tom, čo vidieť a zažiť, ale vítame nečakané zvraty. A vlastne nikdy nevieme, kam nás najbližšie zaveje. Lebo tie najlepšie veci v živote skrátka nenaplánujete.

Na našom štýle cestovania sme chceli meniť čo najmenej. Ocitli sme teda pred výzvou – ako rešpektovať potreby 5 – mesačného bábätka a zároveň si kvalitne užiť aktívnu dovolenku „po našom”? Museli sme nájsť spôsob, ako budú všetci členovia našej nomádej výpravy spokojní.

cestovanie-cez-rakusko

Popravde, boli to vyčerpávajúce dni. Veľa chôdze. Fitko pod holým nebom, keď sme s kočíkom či nosičom zdolávali poriadne stŕme talianske uličky a milión schodov. Adrenalín, keď sme cestou do dedín v Cinque Terre autom na úzkej cestičke nad útesmi vyberali dych vyrážajúce zákruty. A Hamletova voľba – ostať o hlade alebo narušiť spánkový režim malého nomáda? – keďže Taliani začínajú večerať až v čase, keď my bežne ukladáme deti do postele.

Už na začiatku sme sa zhodli, že malého nomáda nemôžeme mučiť v aute viac, než je nevyhnutné. (A to sme vyrazili na roadtrip!) Zaobstarali sme mu väčšiu a čo najpohodlnejšiu autosedačku, ktorú sme obliekli do froté poťahu, aby netrpel tým, že sa chúďa potí, má vlhký chrbátik a potom nevie obsedieť. Trasu zo Slovenska do Talianska sme rozložili na viac etáp a snažili sa ju načasovať tak, aby väčšinu cesty v aute prespal. Vyrazili sme po raňajkách okolo 8-9, keď sa trochu unavil hrou. Takmer ihneď zaspal. Máme pravidlo, že kým malý nomád spí, zbytočne nezastavujeme. Jedine vtedy, keď nám ide od plného močového mechúra fakt bok vyvaliť. Po prebudení sme pre neho urobili dlhšiu zastávku pri Klagenfurte. Keďže bolo teplo a reštauráciu obklopovala veľká trávnatá plocha, rozložili sme na trávu deku a urobili si piknik. Dieťatko si po pár hodinách strávených v sedačke povystieralo nožičky, pogúľalo sa, nadýchalo čerstvého vzduchu a bolo pokojné a pripravené na ďalšiu cestu.

maly-nomad-eco-rezort-plaz

Prvú etapu sme skončili už o 5 popoludní v mestečku Codroippo neďaleko Udine. Malého nomáda bežne kúpeme okolo 7 – 8 večer, takže sme ho ešte vzali v kočíku na prechádzku do centra n, aby sme mu vykompenzovali to, že prakticky celý deň strávil zavretý v aute (a dali si prvé poriadne talianske capuccino 🙂

Vždy sa snažíme program dňa vyskladať tak, aby malý nomád netrávil dlhú dobu iba nehybne či na jednom mieste – v aute, kočíku či v nosiči, alebo zavretý medzi štyrmi stenami. Ale aby bol dostatočne dlho na čerstvom vzduchu a mal v ten deň aj dostatok pohybu.

Na takmer celej dovolenke sa nám to viac-menej darilo zorganizovať tak, že sme sa presúvali autom až po hodinke aktívneho nomádieho pohybu a cesta autom (alebo kočíkom) malého nomáda následne ukolísala do spánku. A po ňom sme mu zasa dopriali pohyb alebo aktivitu.

lucca-legendarne-kruhove-namestie

Mali sme však šťastie, že tento roadtrip sme si (nechtiac 🙂 načasovali v období, keď sa malý nomád ešte len začínal učiť sadať a nemal takú potrebu loziť, objavovať a podobne. Keby bol starší, asi by náš itinerár nebol taký nabitý, ale dopriali by sme mu viac potrebného pohybu.

Po dlhom lete alebo ceste autom nám pripadá ideálnym riešením bláznenie v hotelovom bazéne alebo na detskom ihrisku. (Chystáme sa vyskúšať!) Rovnováha skrátka musí byť a nám sa malý nomád za tento prístup odvďačil tým, že večer nemal problém zaspať a v noci relatívne pokojne spal. (Toto platí viac-menej dodnes, ak mu samozrejme práve nejdú zuby alebo s ním neprežívame podobné rodičovské chuťovky.)

Musím však povedať, že máme neskutočné šťastie a patríme k rodičom, ktorých dieťa nemá s cestovaním problém. Neviem, či má naša dcéra cestovanie v DNA, ale v pohodičke zvládla dokonca aj krkolomnú cestu medzi dedinkami v národnom parku Cinque Terre, ktorá dá zabrať nejednému dospelému. Ostré neprehľadné zákruty na nespevnenej ceste buď salámisticky prespala alebo si spievala.

coloseum-verona

Nie, nebudeme sa tváriť, že sme majstri sveta a všetko bolo ružové. Museli sme robiť kompromisy a byť menej spontánni než po minulé roky. Kedysi sme zastavili pri každej zaujímavej zrúcanine, usadlosti a zamierili do každého mestečka s čudne znejúcim názvom. Nechali sme sa celkom viesť našou zvedavosťou. No na našej prvej rodinnej dovolenke sme sa museli stať zodpovednejšími a kalkulovať s tým, že popoludní treba niekde zložiť hlavu a v akom-takom časovom predstihu sa pripraviť na kúpanie a uspávanie. Mohli sme zabudnúť na to, že si večer posadíme pri svetle sviečok a fľaši hriešne dobrého Chianti v nejakej skvelej reštike, kam chodia len domáci. A potom sa spevom a tancom o polnoci vrátime na hotelovú izbu. Bye, bye časy minulé!

Apropo, hotelová izba. Od narodenia našej dcéry hľadáme ubytovanie podľa odlišných kritérií. Stále najradšej prespávame u domácich a na appku air b’n’b nedáme dopustiť, ale kedysi nám – metaforicky povedané – stačila posteľ, tečúca voda a strategická poloha, prípadne parkovacie miesto a wifi. Dnes je to však inak. Musíme kalkulovať s tým, že niekedy dieťa o ôsmej uložíme spať a už nevytiahneme päty z izby. Preto je fajn, keď má terasu alebo aspoň balkón, na ktorom sa dá posedieť, aby sme si nemuseli ísť ľahnúť spolu s ňou alebo si čítať knihu natlačení v kúpeľni, aby sme ju nezobudili. Skvelým riešením sú apartmány s viacerými miestnosťami alebo izby s terasou, prípadne hotely či penzióny, kde sa neďaleko izby nachádza kaviareň alebo lobby, aby tam dočiahla „chůvička” (vysielačka) – čo je mimochodom ďalší skvelý vynález, uľahčujúci život rodičom (a cestovateľom obzvlášť). A bolo by fajn, keby bola v kúpeľni vaňa a nie sprchovací kút. V Taliansku frčia primárne na sprchovacích kútoch, v ktorých nebolo príliš možné malého nomáda umyť (v tom čase ešte nebola zvyknutá na sprchovanie), a tak sme ju vždy nasáčkovali do umývadla. Verte, že máme na túto tému plné priehrštie nezabudnuteľných zážitkov.

Mimochodom, malému nomádovi (prekvapivo) nerobilo žiadne problémy prespávať každú noc v inej posteli. Naučili sme ho nefixovať sa pri spánku na konkrétne miesto (iba jednu jedinú „jeho” postieľku), ale skôr na osoby a určitý uspávací rituál. Keď ich má pri sebe, vie, že je v bezpečí, a tak mu neprekáža neznáme prostredie.

Možno teraz budú niektorí z vás nesúhlasne krútiť hlavou, ale malý nomád spí v posteli spolu s nami. Postieľku používal iba pár krát v živote, na samom začiatku. Má to svoje nevýhody, samozrejme, ale aj nesporné výhody. Najmä pri cestovaní. Nemusíme totiž riešiť, či má nejaký hotel alebo privát detskú postieľku. Dieťa skrátka umiestnime do stredu postele, obložíme vankúšmi a perinami ako hradbami a hotovo.

Stratégiu na spánok sme mali premakanú, horšie to bolo s typickými talianskymi uličkami. Úzkymi, žiadne obrubníky, často z kopca a do kopca a schody. Náš malý nomád je dobre živený, takže hoci milujem nosenie, bolo pre mňa nepredstaviteľné, aby som ho celé dni iba nosila. Vyhovovalo mi ho kombinovať s kočíkom, pretože som v kočíku aj prebaľovala (čo je super riešenie, pretože málokde majú prebaľovacie pulty a obyčajne sa nám nechce po nich pátrať) a malý nomád v ňom rád na obed spal. Navyše bol vo vývinovej fáze, keď sa potreboval vystierať a to nosič príliš neumožňuje. A chodiť ešte nevedel. Z toho dôvodu sme sa snažili trepať so sebou kočík všade, kde sa dalo. Zakrátko sme však pochopili, že ak chceme presnoriť úzke uličky a vyhliadky (napríklad v dedinkách Cinque Terre), treba na kočík zabudnúť a riešiť to nosičom. Až neskôr, v Portovenere, sme vďaka inému páriku rodičov prišli na riešenie: vziať si nosič aj skladný golfový kočík, ktorý pôsobí čo najnenápadnejšie, aby sa naň nikto neulakomil, a ten si podľa potreby vždy niekde nechať zamknutý zámkom na bicykle. Čo poviete?

Ďalšou z výziev našej prvej rodinnej dovolenky bolo naladiť sa na taliansky spôsob života – poobede siesta a večera až od siedmej – ôsmej večer. Práve v tom čase – ako som spomínala – však už malého nomáda kúpeme a ukladáme na kutě. Keďže sme sa talianských večerí nechceli celkom vzdať, vyskúšali sme túto taktiku (a párkrát naozaj úspešne vyšla!): malého nomáda som okúpala, obliekla do pyžamka a naň natiahla svetrík. Uspala som ho dojčením na posteli, spiaceho preložila do kočíka alebo nosiča a išli sme jesť. Ak nezaspal ihneď, chvíľu s nami posedel pri stole a potom zaspal. Kým sme večerali, spokojne spal v kočíku. Samozrejme, deti sú iba deti a nie vždy sa takáto sladká idylka podarí. Nejednu noc sme večerali na hotelovej izbe to, čo sme si cez deň kúpili v supermarkete, pekárni či u mäsiara. Áno, my kacíri! Ocitli sme sa v mekke gastronómie a tlačili sme na hotelovej posteli rukami prosciutto, zajedáme ho syrom pecorino ako úplná sedlač.

Do pôvabného toskánskeho mesta Lucca sme prišli s nazbieranými slinami v kútikoch úst v očakávaní, že znovu navštívime reštaurácie s famóznou kuchyňou, ktoré sme objavili pri predošlej (slobodnej) návšteve. Lenže malý nomád rozhodol inak. Zaspal skôr, než som ho stihla vychystať a dopadli sme tak, že tato nomád odbehol do pizzerie naproti po pizzu, ktorú sme nešťastne zjedli na izbe. (Ale inak bola fantastická!)

Človek mieni, dieťa mení.

Neraz s tým však dieťa nemalo nič spoločné a my sami sme sa nechali napáliť. Priznávame. Napríklad sme veľmi dobre vedeli ako Taliani fungujú, a že keď zmeškáme čas obeda medzi 12:00 – 15:00, už nám nikto nenavarí. Napriek tomu sme sa nie raz zatúlali do takej uličky a onakej a obhajovali sa, že ešte nie sme hladní. A keď sme naozaj vyhladli, panovala už siesta a všetky reštaurácie boli zavreté. Skončili sme na suchej focaccii z jediného bistra široko-ďaleko, ktoré malo otvorené. A tiež sa nám podarilo pár ráz nechať obtiahnuť o peniaze. Jasné, že vieme, že na turisticky prefláknutých miestach – napríklad v centre Vinci, kde bol pokrstený Leonardo, bude víno a bruschetta predražené a v mizernej kvalite. Ale to nás neodradilo od toho, že sme si objednali – hádam najdrahší pohár vína v našom živote. A čudovali sa, prečo je taký drahý. No čo vám povieme…Aj majster tesár sa niekedy utne.

Naša prvá nomádia dovolenka dopadla nadmieru skvele. Užili si to všetky zúčastnené strany. Malý nomád sa na nej učil posadiť, takmer nebol nervózny a neprestajne sa usmieval. Asi naozaj platí známe: šťastní rodičia = šťastné dieťa. Po návrate sme však riešili iný problém – cestovanie je prudko návykové a evidentne si naň navykol aj malý nomád, pretože „len tak bežne” doma sa nudil. Takže sa vynorila otázka…kam ideme najbližšie…? 🙂

Krst ohňom – Road Trip po Taliansku
Ohodnotiť tento článok