Presne po roku – ROAD TRIP (znovu) PO TALIANSKU

presne-po-roku-road-trip-znovu-po-taliansku

Taliansko je naša srdcovka. Či chceme alebo nie, keď udrie babie leto, balíme kufre,štartujeme štvorkolesového tátoša a vyrážame na juh nainfikovať sa povestným „la dolce vita”. Tentokrát sme zamierili k jazeru Lago di Garda a do Dolomitov. Nakuknite do nášho talianskeho „denníku”.

Ako viete, precestovali sme toho dosť. A možno budeme znieť nudne (lebo to hovoria všetci) ALE – Taliansko je skrátka INÉ. Práve tu, v krajine božského kapučína a ešte božskejšieho jedla sme sa s tatom nomádom rozhodli, že začneme spolu zdieľať život i domácnosť. O rok neskôr sme sa tu romanticky zasnúbili. O ďalší rok sme sem zobrali našu vtedy 5. mesačnú dcéru na jej prvý veľký dobrodružný road trip a oficiálne sme z nej urobili malú nomádku. Prečítaj si: Krst ohňom – Road Trip po Taliansku

Podľa nás by sa tradície nemali porušovať (najmä keď ide o cestovanie 🙂 preto s príchodom školského roku naša nomádia rodina zodvihla kotvy a zamierila na juh. Namiesto obligátneho – a nami nesmierne zbožňovaného Toskánska – sme sa však rozhodli načrieť do vôd doposiaľ neprebádaných – DOSLOVA. Cieľom našej tohtoročnej jesennej talianskej cesty bolo totiž najväčšie talianske jazero – Lago di Garda neďaleko slávnej Shakespearovej Verony. A po pár dňoch sme ho vystriedali Dolomitmi – rozprávkovým pohorím chráneným UNESCO na hraniciach s Rakúskom. A ja som si po celú dobu písala niečo ako cestovateľský denník a o niektoré postrehy sa v tomto článku chcem s vami podeliť.

prechadzka-po-sirmioneNomádska poznámka na úvod: September a začiatok októbra je podľa nás ideálne obdobie na spoznávanie pôvabov Talianska, pretože Talianom sa skončia celozávodné dovolenky a mestečká či pláže už nie sú také prepchaté ľuďmi ako v lete. A keďže sa sezóna končí, je možné natrafiť na naozaj zaujímavé ceny za ubytovanie (záleží ale od lokality a ďalších faktorov). Na druhej strane, treba rátať aj s tým, že počasie vie byť vrtkavé a hoci vlani o tomto čase prevládalo krásne babie leto, tento rok bol oveľa usmoklenejší a studenší. Každopádne, počas pobytu pri Gardskom jazere sme vychytali počasie tak akurát na krátke rukávy a myslíme si, že navštíviť túto destináciu cez teplú jeseň je oveľa príjemnejšie než cez tie najväčšie letné úpeky. Koniec hlásenia.

Od našej poslednej návštevy Talianska (prvýkrát v trojici) sme už s malou nomádkou čo-to pocestovali, takže sme si ako skúsení harcovníci mysleli, že tento road trip bude malina. Stačí si naštudovať trasu k našemu „základnému táboru”, pobaliť najdôležitejšie veci a samozrejme, dieťa, a hor sa do sveta. Ehm…ehm. Akosi sme v prípade tejto dovolenky podcenili vývinové štádiá každého dieťaťa a skutočnosť, že naša malá nomádka už rozhodne nie je iba pasívnym členom rodiny, ktorého jednoducho zodvihneme a premiestnime z bodu A do bodu B. Ale, že je to už malá osobnosť s rýchlymi nožičkami a…vlastnou hlavou. A navyše v znamení barana…čiže tvrdohlavosť má prakticky zapísanú v DNA.

prehliadka-vodopady-riva-del-gardaCESTA JE CIEĽ

Našou prvou – a poriadne naivnou – ambíciou bolo vyraziť z mesta neďaleko Bratislavy ešte pod rúškom tmy a pred najväčšími zápchami. Malá nomádka je síce excelentná spolujazdkyňa a popravde, historky niektorých kamošiek o tom, ako im deti v aute vracajú alebo fungujú ako nonstop vreštiaci podmaz namiesto rádia, takže musia cestovať iba v noci – nám pripadajú ako poriadne sci-fi, lebo také niečo nepoznáme. No predsalen, ani nám by sa nechcelo hodiny presedieť pripútaným v sedačke, takže sme ju ani seba nechceli mučiť viac, než by bolo nevyhnutné. Plánovali sme cestu autom načasovať tak, že bude spať, ešte spať alebo opäť spať. Inými slovami, chceli sme vyraziť čo najskôr, aby trochu ešte pospala, potom si urobiť pauzičku na vyšantenie a vybehanie a okolo jej poludňajšieho spánku znovu čo najviac ťahať. Googlemaps nám ukazoval, že cesta ku Gardskému jazeru trvá 8 hodín čistého času. Bez zastávok. Rozhodli sme sa to dať na šupu za jeden deň a neprenocovať na polceste ako vlani. HA! HA!

Samozrejme, nepodarilo sa nám vstať tak, ako sme chceli. Teda, síce sme vstali ešte pred zazvonením budíka, ale to len preto, že naše dieťa od tretej rána do pol piatej každých päť minút intenzívne jačalo: „Mama! Mama!” a hádzalo sa po posteli akoby parodovalo slávnu kosatku z filmu Záchráňte Willyho. Rast nových zubov jednoducho nenaplánujete. Keďže sme s tatom nomádom zaľahli do postele – ako inak – po polnoci – slabé tri hodinky spánku nám fakt ku spokojnosti a oddychu nestačili. A to aj napriek tomu, že máme naozaj bohaté skúsenosti so spánkovou depriváciou. A vlastne už ani nevieme, ako vyzerá taký výdatný, hlboký, neprerušovaný spánok. 😀

Pri našom šťastí sme teda trafili presne tie ranné zápchy, ktorým sme sa chceli vyhnúť. A samozrejme, nebola iba to klasická preťaženosť ciest, ale samé nehody, opravy na ceste a podobne.  Autá sa nehýbali, proste stáli. Paralyzovane. Za desať minút sa nepohli ani o milimeter. Fakt. Zápchami sa navyše nedalo vyhnúť, boli skrátka VŠADE, dokonca aj na tajných poľných cestičkách, vedúcich do hlavného mesta. A to sme trikrát menili trasu, aby sme nestáli v kolónach, ale v rámci možností sa hýbali, pretože hoci dieťa pri presune do auta sladko spalo a my sme sa nádejali, že by ešte aspoň pol hodinu – hodinu mohlo ďalej spať, na našu smolu sa do piatich minút ZOBUDILA. A mali ste vidieť ten cirkus mrzutého, práve zobudeného krakena, že nie je vo vyhriatej posteli, ale musí sedieť v aute, ktoré sa navyše NEHÝBE. Bŕŕ. Hnusnejšia než tento zážitok je hádam už len studená káva z automatu na pumpe uprostred ničoho, ktorú do seba kopnete, lebo máte kofeínový absťák, a inak sa nedá.

turistika-pevnost-arcoKým sme sa vymotali z premávky a na pumpe za Bratislavou si kúpili rakúsku diaľničnú známku, bolo bezmála 10 hodín doobeda. Keby sme si boli radšej doma pospali (ha-ha) a vyrazili až o 09:00, boli by sme na tom časovo rovnako.

Poučenie dňa: Neplatí len, že pomaly ďalej zájdeš, ale ak si v kľude pospíš, ďalej zájdeš a bez nervov.

Ranné zápchy neboli na ceste jediným príkorím, neprialo nám ani počasie. Drvivú väčšinu času pri prechode cez Rakúsko totiž intenzívne lialo, takže nehrozilo, že malú nomádku vypustíme niekde na trávnatú plochu, aby sa vybila energiu a potom sedela v aute o poznanie kľudnejšia. Takže som si vymyslela špeciálny polosed, počas ktorého som mohla nomádku kojiť bez toho, aby som ju na tieto účely musela vyberať z detskej sedačky. A kojila som veruže ako besná, až som mala pocit, že mi odhryzne gombík. No jedine táto praktika ju udržala v akom-takom kľude v posledných hodinách pred cieľovou rovinkou. A ešte divadielko, ktoré som jej robila s igelitkou na hlave. (Na svojej hlave 🙂 A detské pesničky, ktorých texty som vyťahovala až odkiaľsi z päty a poriadne komolila, lebo ak niečo fakt neovládam, tak sú to detské odrhovačky a riekanky. Sa až divím, že tato nomád po tejto „jazde do pekel” nezvažoval, že mi pod nos strčí rozvodové papiere. 🙂

KEĎ NEVIEŠ KDE VEČER HLAVU SKLONÍŠ alias ČARO LAST MINUTE

Nevadí, cesta bola ten najmenší problém. My sme totiž ešte napoludnie nemali potuchy, kde budeme vlastne v teň deň nocovať! :-O 😀 S našim ubytovaním pri Gardskom jazere to vyzeralo najprv poriadne divoko, ráno sme nastupovali do auta s tým, že tento drobný, ale podstatný detail akosi nemáme doriešený.

Pôvodne sme totiž cez appku Air b’n’b našli skvelé ubytovanie v podobe plne vybaveného bytu s parkovaním a wifi v kľudnej štvrti kúsok od centra mestečka Riva del Garda na severnom brehu jazera. A za super cenu. Lenže pri rezervácii nám vyskočila poznámka hostiteľa menom Francesco, že byt nie je vhodný pre malé deti. Priveľmi sme tomu nerozumeli a poslali Francescovi správu, že o čo ide. Keďže neodpisoval (pochopiteľne, keďže bolo krátko pred polnocou 😀 ), ako zodpovední rodičia a cestovatelia sme nechceli nič ponechať na náhodu a rozhodli sme sa booknuť iné ubytovanie, ktoré sme si tiež vyhliadli, ale to sa ukázalo obsadené. A keď sme sa celí bezradní po krátkej plamennej diskusii rozhodli, že čert to ber, bookneme to prvé u Francesca, vyhodilo nám informáciu, že už je obsadené aj to. Niekto mal evidentne rýchlejšie prsty. Hoci odbíjalo pomaly pol jednej ráno. Nemali sme čas hľadať niečo iné, povedali sme si, že na ceste to doriešime. Našťastie, okolo poludnia nám Francesco odpísal, že dieťa vôbec nie je problém, a že nám byt rezervoval. Mali ste vidieť naše nadšenie!

detske-ihrisko-riva-del-gardaEšte väčšie nadšenie sa nás zmocnilo po príchode. Z nášho gardského „bejváku” sa vykľul priestranný, kompletne zariadený dvojizbový byt s kuchyňou (chladnička, kuchynské náčinie, príbory, sporák, káva a koťogo), kúpeľňou s vaňou (čo je v talianskych ubytkách skôr rarita), dokonca až troma balkónmi, ba aj práčovňou. – A tá sa nám veruže zišla. Zistila som totiž, že hoci naše cestovné tašky praskali vo švíkoch – doslova – zabalila som nám málo handier. Počas jediného dňa sme sa stihli trikrát poriadne zašpiniť,  keď sa malá nomádka rozhodla kráľovsky posadiť do prachu alebo sa sama obslúžila v obchode rajčinami,ktoré pristáli na jej šatách, lebo gravitácia nepustí. A moje oblečko sa samozrejme zašpinilo od toho jej. Potreba zbaliť si extra oblečenie k extra oblečeniu bola ďalšia novinka v rámci nášho nomádenia.

Ešte k nášmu bytu: Byt bol situovaný v tichej štvrti asi 10 minút od historického centra (pešia zóna bez áut). A za rozumnú cenu. Auto sme parkovali zadarmo rovno pod oknami, čo by kameňom dohodil sa nachádzalo perfektné detské ihrisko a hneď za rohom kaviareň, pekáreň, pizzeria a obchody. Jedinou nevýhodou bola absencia výťahu (pričom sme bývali na najvyššom, štvrtom poschodí). No keďže kočík sme nechávali v kufri auta pod oknami, nebol to až taký problém. Takýto typ ubytovania vrelo odporúčame, ak nechcete riešiť ako dieťa na dovolenke prestravovať (lebo v prípade núdze mu viete niečo rýchlo navariť v kuchyni a jedlo zabaliť so sebou na výlety), kde mať chvíľu súkromie, keď konečne zaspí (lebo keď zaspala v spálni, mali sme pre seba zvyšok bytu), núdzový scenár ak je škaredé počasie (vždy lepšie ako tlačiť sa v mini hotelovej izbe) a podobne.

nocna-vychadzka-riva-del-gardaRODIČIA A ICH KÚSOK ROMANTIČNA

Hoci sme boli po úmornej ceste totálne ale že totálne odpálení, nedalo nám to, dieťa sme umyli, prezliekli do pyžama a hor sa do centra Riva del Garda za dobrou večerou!

Vchod do historického centra strážia vysoké veže a tvorí ho spleť typických talianskych uličiek lemovaných obchodmi a podnikmi rôznych kategórií – od kaviarničiek a bistier až po fancy reštaurácie s bielymi obrusmi a livrejovanými čašníkmi. Uličky ústia do promenády na brehu jazera. Keďže po historickom centre nejazdia autá, malý duracellko sa tam môže bez problémov vybehať, no keďže sa tam premelie kvantum turistov, treba byť v strehu. Centrum v Riva del Garda na rozdiel od toskánskych mestečiek nie je kopcovité, takže sa dá v pohode prejsť aj s kočíkom.

Kým dieťa definitívne odpadlo od únavy u mňa v ergonosiči, cupkalo si po historickom centre, respektíve sme ju naháňali oblečenú v pyžame a fialových topánočkách,ktoré má nazuté naboso. Rodičia roka 🙂 Naša prvá večera v Riva del Garda mala príchuť dobrodružstva. Nechceli sme turisticky prefláknutý podnik s astronomickými sumami za jedlo niekde na rušnej promenáde, skôr niečo zašité a zároveň nabité tou správnou talianskou atmosférou, keď sme sem už merali toľké kilometre. A tak sme po intenzívnej obhliadke historického centra (a ešte intenzívnejšom uspávaní malej nomádky v ergonosiči) nakoniec zaparkovali v jednej uzučkej bočnej uličke, kde sme sedeli za stolom prakticky dole kopcom. Dieťa spalo na mne v nosiči, čakali sme na lahôdky a lá cucina italiana a uskrkávali z pohára vino de la casa (ktoré bolo zrejme riedené vodou a chutilo tak trochu ako lacné čučo :-)) Ale nevadí, to je také naše. 🙂

Po slušnej večeri (a hlavne kľudnej!, keďže dieťa sladko odfukovalo tam, kde je mu najlepšie, rovná sa pri mame) sme si ešte struhli prechádzku po vysvietenom nočnom meste, držali sa za ruky a vychutnávali si pravé talianske gelááto. Z mrzutého úvodu sa vykľul celkom príjemný deň zaklincovaný romantickým večerom jak oči.

krmenie-kaciek-lago-di-gardaO VÝHĽADOCH Z OKNA 

Keď som na druhý deň ráno sedela na balkóne „nášho” bytíku v Riva del Garda, došlo mi, že cestovanie milujem nielen kvôli spoznávaniu nových miest a kultúr a „zbieraní” zážitkov. Ale aj kvôli výhľadom z okna. Kvôli tej rozmanitosti. Raz sa dívam z neho na palmy a oceán, inokedy na prales plný opíc či nekonečné vinice. Alebo – ako v tomto prípade – na mohutnú horu, ktorá sa týči ponad strechy domov a v noci maličký biely kostolík na jej svahoch doslova levituje v tme. Čistá mágia.

Pohľad z okna ovplyvňuje to, ako sa pozeráme na svet a na svoj život. Priznám sa, že som totálne „oknový typ”. Milujem balkóny a terasy s dych berúcim výhľadom. Aj obe svoje knižky som napísala na balkóne. Keď som sa pred pár rokmi ocitla na životnej križovatke, postačilo mi zmeniť výhľad z okna (presťahovať sa) a zmenil sa mi celý život, pohol sa dopredu a rozbehol nečakaným (ale tajne vytúženým smerom). Preto sa niet čo čudovať, že na tejto našej talianskej dovolenke sa mi najviac páči práve opísaný výhľad z okna.

cafe-point-sirmioneTALIANSKA ATMOSFÉRA

Keď som o čosi neskôr vychádzala z „našej” bytovky, pozdravila ma veľká tučná mačka. Na rohu ulice parkovala dodávka, chlapík predával miestnym čerstvé ovocie a zeleninu. Malá nomádka sa chvíľu vyblbla na ihrisku a potom sme s ňou zašli na typické talianske raňajky – sladké pečivo brioche a kávu. Dieťa sa socializovalo so všetkým, čo pred ňou neutieklo a my sme pozorovali typický taliansky ranný ruch, šuštiace noviny, espresso na stojáka. Užívali sme si možnosť chvíľu iba pasívne sledovať prúdenie energie a zhon okolo nás, celí šťastní, že nie sme jeho súčasťou, len divákmi (malá nomádka nám dala výnimočne vydýchnuť). Inak sme boli takmer nonstop v pozore, čo bolo hóóódne vyčerpávajúce, až nám bolo smiešne používať slovíčka „dovolenka” či „oddych”.

DUCHOVNÝ TRÉNING 

Keď sme vlani brali malú nomádku na náš prvý veľký taliansky road trip, cestovalo sa s ňou úplne úžasne (čo nám dochádza až teraz 🙂 Mala pol roka a fungovali sme tak, že sme zobrali dieťa a išli. Zaspala v kočíku či v nosiči a ak mala pri sebe mamu a tata, spokojnosť najväčšia. Teraz? Uff, ťažké vyjednávanie a diplomacia. Cestovanie s deťmi, ktoré sú už dosť staré na to, že sami behajú a začínajú si presadzovať svoje, je podľa nás brutálny duchovný tréning. Ak nič iné, dieťa (nielen) na cestách vás vycvičí v trpezlivosti. Predsalen, prejsť sto metrov za vyše polhodiny, to nie je len tak. 😀 Toľko diplomacie, koľko sme prejavili na našom druhom rodinnom talianskom road tripe, sme hádam nedali nikdy v živote. A keby len diplomacie – ale aj vynaliezavosti! Presvedčiť dieťa, aby kráčalo tak, že ho motivujete najrôznejšími podnetmi…no veľká zábava.

RODIČIA – KOMPLICI

Na tejto dovolenke mal svoju premiéru aj nomádkin záchvat hnevu. Taký ten echtovný, že hádzačky o zem, neutíšiteľné revanie, metanie a podobne. Ak máte staršie detiská, určite dôverne poznáte to, o čom píšem, však? Popravde, ten prvý (ale aj druhý, tretí…) nás zaskočil absolútne nepripravených, že sme netušili, čo tú premenu nášho sladkého dievčatká v štýle lá Dr. Jekyll/Mr. Hyde spôsobilo a nemali sme ani len potuchy, ako sa so situáciou dealovať. Kým sme pochopili o čo ide, ako tomu predchádzať (alebo sa o to aspoň pokúsiť) a ako na to čo najšetrnejšie (voči všetkým zúčastneným) reagovať, po chrbtoch sa nám liali potoky potu, hanba nás fackovala až spoza rohu a bezradne sme stáli netušiac, čo robiť, lebo na prvý pohľad nič nefungovalo. Jeden z takých naozaj poriadnych prišiel, keď sme v druhej polovici road tripu dorazili na penzión v dedine Corvara v Dolomitoch. Bolo neskoro popoludní a po takmer celom dni jazdy autom sme chceli ešte vybehnúť na čerstvý vzduch a trošku preskúmať okolie. Preobliekli sme sa, šupli malú nomádku do nosiča a vydali sa do prírody. Neprišlo žiadne varovanie, len zčistajasna chytila taký rapel, že až. Nechcela byť v nosiči ani kráčať po svojich. Odmietala byť na rukách u jedného i druhého, nechcela jesť, piť, nič. Len sa váľala po tráve a ručala ako postrelený jeleň. Nepomáhalo dohováranie, prosby, hrozby, ticho, skrátka nič.

Kým sme po čase pochopili ten princíp, cítili sme sa ako pacienti psychiatrického oddelenia. Na druhej strane, nás s tatom nomádom to zocelilo a odrazu sme si všimli, že čím väčším počtom problematických a hraničných situácií si prechádzame, tým máme k sebe bližšie. Nie, že by sme si boli vzdialení, ale v takej tej bežnej každodennej prevádzke si každý ideme to svoje. Tato nomád – tak ako väčšina hláv rodiny – rieši primárne pracovné záležitosti, kým mojou alfou a omegou je starostlivosť o naše dieťa. Každý prežívame deň inak, dealujeme sa s inými situáciami, prekonávame iné problémy. No na dovolenke si prechádzame obaja tým istým – rovnakými situáciami, rovnakými (alebo aspoň podobnými) emóciami v súvislosti s našim dieťaťom, riešime rovnaké problémy. A to nás ohromne zbližuje a posilňuje náš vzťah. Hoci náš druhý rodinný road trip po Taliansku rozhodne nebol prechádzkou ružovou záhradou a len sotva sa dá hovoriť o nejakom oddychu, z nás sa odrazu stali komplici, ktorí držali spolu a keď malá nomádka zaspala v aute, nepotrebovali sme si vymeniť ani jediné slovo, stačil pohľad, aby sme obaja vedeli, že chceme zastaviť pred najbližšou kaviarňou a kým spí, spoločne si v kľude vychutnať pri aute kafe. Bolo úžasné, že jej záchvaty hnevu a zúrenie náš vzťah neničí a nás neštve proti sebe, ale naopak, umocňuje nás. Akoby sme si tým znovu pripomínali, že sa jeden o druhého môžeme oprieť, že v tom nie sme sami. A myslím, že toto je pri tom neľahkom chlebíku zvanom rodičovstvo dosť podstatná vec.

PREČO CESTOVAŤ (AJ) S KRAKENOM

Aby to teraz nevyznievalo tak, že dovolenka s batoľaťom vo veku 1,5 roka je utrpením, musíme pre vyváženosť dojmov povedať, že napriek tienistým stránkam je cestovanie (aj) s dieťaťom stále pre nás obohacujúcou skúsenosťou. Často sa nám do očí tlačili slzy dojatia pri pohľade na úprimnú radosť malej nomádky. Keď sme napríklad spoločne prežierali lokálne kačky, čajky a ryby chlebom. 🙂 Alebo keď sme skákali z múrika a strkali ruky do fontány a šaleli sa ako blázniví. Odrazu sme robili aj veci, ktoré by nám ako bezdetným ani nenapadli. Prosté, jednoduché veci. Z ktorých sme mali priam detinskú radosť. Cestovali sme oveľa pomalšie, ale zároveň sme si intenzívnejšie vychutnávali aj tie na pohľad obyčajné okamihy ako bol koláč v kaviarni, keď nám malá nomádka dopriala luxus zjesť ho po sediačky. Neprestávali sme žasnúť nad tým, ako sa v tomto období decká zmenia na malé chodiace špongie a všetko, skutočne všetko nasávajú. Len im treba dať na to príležitosť.

Presne po roku – ROAD TRIP (znovu) PO TALIANSKU
Ohodnotiť tento článok