SLOVINSKO s deťmi – tieto miesta vás naozaj prekvapia

Slovinsko je jedna z mála európskych krajín, kde doobeda môžete leňošiť na pláži a poobede turistikovať vo vysokohorských alpských strediskách. Je známe najmä svojou prírodou a národnými parkami, my sme však objavovali jeho mestá — Maribor, Ľubľana a Piran. A dobrá správa – sú skvelé ako výlet aj s deťmi.

V čase (sladkej) bezdetnosti sme si cez Slovinsko skracovali cestu na chorvátsky párty ostrov Pag (inak, máme odôvodnené podozrenie, že práve tu sa isté leto položili základy existencie malej nomádky, ale to je na inú tému. 🙂 Má pobrežie dlhé iba 47 kilometrov, čiže väčšinu ľudí to ťahá skôr k jeho chorvátskemu susedovi, kde je ten výber pláži a ostrovov predsa len o niečo väčší, všakáno.

A potom som ešte o Slovinsku vedela, že sa môže popýšiť nádhernými horami či národnými parkami a mnohí moji kamaráti sem chodievali trekovať a/alebo na rafting. No fakt by mi nenapadlo, že nás táto prímorská a zároveň hornatá krajinka prekvapí malebnými mestečkami a prírodnými krásami, ktoré sú roztrúsené po trase k neveľkému pobrežiu.

No presne to sa nám stalo cestou do najznámejšieho slovinského letoviska Portorož, kde sme tento rok v júli strávili príjemný predĺžený víkend plný ničnerobenia, čvachtania v mori a prechádzok.

A musím povedať, že nám slovinské mestá učarovali — počnúc hlavným mestom Ľubľanou a končiac prímorským Piranom. Majú totiž neopakovateľný mediteránsky nádych a kombináciu taliansko-rakúskeho šmrncu.
A tu sú tie, ktoré sme objavili a odporúčame ako povinnú zástavku aj vám. 🙂 Sú celkom kompaktné, takže si ich fakt môžete „vybaviť” len ako zdravotno-technickú zastávku niekam úplne inam.

MARIBOR – najstarší vinič na svete a skvelá večera

K návšteve druhého najväčšieho slovinského mesta, ktoré sa rozkladá nie tak ďaleko od rakúsko-slovinských hraníc, sme boli doslova „donútení”. V penzióne, v ktorom sme sa rozhodli prespať „na pol ceste” do Portorožu, mali totiž v ten večer zavretú kuchyňu, a my sme si zúfalo potrebovali uloviť niečo pod zub. A keďže Maribor k nám bolo najbližšie mesto, voľba bola jasná. Nemali sme však žiadne extra očakávania, chceli sme sa hlavne najesť.

O to viac nás milo prekvapilo neveľké historické centrum s peknými farebnými domčúrmi, kostolíkmi, námestiami a úzkymi uličkami. Kaviarne, čajovne, krčmičky, reštaurácie. A údajne najstarší vinič na svete, zapísaný aj v Guinessovej knihe rekordov, ktorý vraj už od konca stredoveku dodnes rastie a robia z neho víno. Hovorí sa, že vinič zasadili počas vpádu Ottomanovcov a prežil aj besnenie počas druhej svetovej vojny.

Náš však popravde viac potešil objav reštaurácie hneď vedľa radnice Rotovž, pretože som si v nej splnila svoj niekoľkomesačný gastro sen (už od jari som totiž básnila o tom, že si toto leto jednoducho musím opäť niekde dať „linje na žáru”, teda grilované kalamáre plnené syrom či šunkou alebo aj ničím, k tomu špenát a varené zemiaky!

Moja túžba po tomto typickom jadranskom jedle bola dokonca taká divoká, že – musím sa priznať — to bola osobne moja hlavná motivácia k predĺženému víkendu na Jadranskom pobreží. 🙂

Okrem toho, že v tejto reštaurácii mali výborné jedlo (a ponúkajú aj detské menu za 4,50€ — napr. kuracie mäsko so syrovou omáčkou a ryžou), na WC objavíte prebaľovacípage1image48280pult, na terase (námestí) preliezky a rôzne hračky, čiže drobci sa relatívne prebavia a vy sa v relatívnom pokoji najete. 🙂

Večeru nám ozvláštnili multi-kulti vystúpenia, keď na námestie nabehol sprievod tanečníkov v kostýmoch rôznych krajín – od Srbska, Mongolska, Čínu, Peru až po Brazíliu a začal predvádzať rozličné etnické tance. Malej nomádke sa tanečky veľmi páčili, dokonca si aj sama trsla. 🙂 Slovinsko, teda jeho mestá zatiaľ milo prekvapili.

>>> Kávová bodka za Mariborom

Základné pravidlo kávičkára — neobjednávaj si drahú výberovú kolumbijskú kávu (u ktorej ani dopredu nevieš cenu) u čašníčky, ktorá espresso robí prvýkrát v živote a netuší, ako sa obsluhuje pákový kávostroj. Keby sme dali na svoj inštinkt kávopičov (ktorý nám našepkával, že všetko asi nie je s kostolným poriadkom) kým sme čakali v rade a sledovali, že baba sa trápi pri používaní platobného terminálu predošlého zákazníka a kamsi kvôli tomu telefonuje, mohli sme ušetriť skoro 9€.

Kaviareň GN13 na ulici Slomškov trg sa však tvárila ako miesto, kde dostanete fakt dobrú kávu. Kto mohol tušiť že – ako baba až pri platení priznala —  ten jediný kus personálu, čašníčka a baristka v jednom — v podniku pracuje necelé tri hodinky?

No áno, zacvakali sme 8,20€ za dve espressá takej veľkosti, že to bola fakt iba zašpinená šálka (nedosahovalo to ani objem ristretta, fakt). Najprv som si (naivne) povedala, možno náhoda. Takže som kočku požiadala, aby urobila espresso ešte raz. A keďže sa jej opäť podarilo také obrovské množstvo, asi som jej vyrazila dych, lebo som jej povedala, nech (barbarsky) doleje tú druhú kávu do pôvodnej šálky. 😀 😀 😀 Ešte že nám tú druhú neúčtovala :-O

ĽUBĽANA – hlavné mesto, ktoré nevyzerá ako hlavné mesto

Popravde, Ľubľana nikdy nepatrila na môj „must visit” zoznam. Považovala som ju za ďalšie nezaujímavé mesto, rušné, typicky veľkomestské — veľa ľudí, áut, nákupných centier a betónu…veď predsa je hlavným mestom Slovinska, nie? Takže sme zakaždým okolo nej bez povšimnutia prefrčali, známa mi bola len ceduľa s jej názvom na okraji diaľnice. No keďže check-in v hoteli v Portoroži bol až popoludní a mali sme more času, rozhodli sme sa ju omrknúť.

Skvelý nápad!!! Hoci Ľubľana je hlavné mesto Slovinska, prekvapilo nás, že má na míle ďaleko od typickej rušnej betónovej džungle, z ktorej má človek chuť utekať, lebo je po chvíli totálne vyčerpaný a ohučaný. Minimálne teda jej historické centrum. Je kompaktné (takže ho zvládnete pochodiť za pár hodín, netreba naň nevyhnutne vyčleniť celý predĺžený víkend), historické a jednoznačne romantické.

Jedno z najmenších hlavných miest Európy bolo údajne založené rímskym cisárom Augustusom už bezmála pred cca dvetisíc rokmi a Rimania tu založili tábor Emona, ktorý v roku 34 pred našim letopočtom dostal mestské práve (dočítala som sa neskôr na internete). A po stáročia bolo cieľom plienení a rôznych vpádov. Napriek tomu si dodnes zachováva svoju historickú atmosféru.

Centrum sa rozkladá na brehu rieky Ľubľanica, ktorá sa v meandroch vinie pomedzi kostoly a farebné budovy obrastené brečtanom. Po rieke sa tu i tam plavia člny a loďky, z niektorých sa rinie hudba. Brehy lemujú krčmičky, reštaurácie a kaviarne.Nad tým všetkým sa na vysokom kopci majestátne vypína starý hrad Ljubljanski Grad. Jeho hrubočizné múry a mohutné veže pripomínajúce stredovekú pevnosť vidno takmer zo všetkých kútov Ľubľany.

Za čias Rimanov na jeho mieste údajne stála drevená pevnosť a od 16. storočia vraj slúžil ako väzenie. Pod stredoveké hradby vás vyvezie lanovka, jej nástupná stanica sa nachádza na rohu Vodnikovho Trgu.

Nás na Ľubľane okrem rozprávkovej atmosféry (ktorá nám trošku neviem prečo pripomínala Český Krumplov či Kutnú Horu, skrátka takéto európske historické mestečká) bavila asi najviac pekelne dobrá zmrzlina. Určite si choďte po nebíčko v papuľke do zmrzlinárne VIGÒ Ice Cream Ljubljana. Nájdete ju v samom srdci mesta a Slovinsko má za ňu u nás ďalší bod, tentoraz v gastro sfére. 🙂

PIRAN – malé Taliansko v Slovinsku

To by sme nemohli byť my, aby sme dokázali celé dni len preležať a grilovať sa na pláži. Dokázali sme to tak jedno dopoludnie a potom nás už žrali mrle a počas obedňajšieho spánku malej nomádky sme sa prekočíkovali po pobrežnej promenáde z Portorože do mestečka Piran.

A Piran, to vám je hotový skvost, totálne šmrncnutý Talianskom. Nie nadarmo sa mu hovorí najkrajšie mesto Slovinskej riviéry. Vlastne to podľa mňa ani nie je až tak úplne „Slovinsko“. 🙂

Rozprestiera sa na malom rovnomennom jadranskom polostrove a je husto posiaty historickými domami, nad ich červenými strechami a nad morom sa ako strážca týči kostol sv. Juraja. Keby mi niekto povedal, že kedysi bolo toto rozkošné prímorské mestečko niekoľko storočí súčasťou Benátskeho kráľovstva, absolútne mu to verím.

Lebo odhliadnuc od sôch benátskeho leva, ktorý je typickým symbolom Benátok (a nájdete ich roztrúsené po meste), Piran má typicky taliansku architektúru – počnúc uzulinkými uličkami, ktoré sa vinú do kopca k hradbám, ktoré začali stavať už v 7. storočí a dokoncili až v 16.tom — až po kostoly a zvonicu na hlavnom námestí Tartinijev Trg (Tartiniho námestie alebo Piazza Tartini) na skok od prístavu.

Ten je lemovaný nielen kúskami pieskovej pláže, ale aj promenádou posiatou barmi a reštikami, z ktorých sa linie lahodná vôňa ulovených rýb. Piran je mesto, kde vás opantá pocit „la dolce vita” taký typický pre Taliansko (vďaka ktorému je Taliansko aj našou neprekonateľnou srdcovkou).

O úzkom prepojení s Talianskom svedčí aj skutočnosť, že mesto je bilingválne a jeho úradnými jazykmi sú údajne slovinčina aj taliančina. Mesto je totiž bilingválne a jeho úradnými jazykmi sú slovinčina i taliančina. Fakt sme si niekedy neboli istí, v ktorom štáte sa vlastne nachádzame. 🙂

Ak vám atmoška nestačí a chcete si osladiť život ešte viac, určite v Pirani ochutnajte slovinskú špecialitu — koláč s názvom GIBANICA. Ide o kríženca makovníka, tvarohovej štrúdle a jablkového závinu a je fakt božský! Neskutočne nám chutil v Cafe zvezda na Tartiniho námestí. Odporúčame!

Rodinkám s deťmi odporúčame po poznávačke mesta naštartovať kočíky a prekočíkovať sa hore do kopca k hradbám a potom po pobrežnej promenáde/asfaltovej cestičke ďalej ďalej za Piran — objavíte tam totiž nielen slušné pieskové pláže, ale najmä kemp s beach barom, trávnatou plochou a detské ihriská — hotový raj pre decká (a aj pre vás, keďže ich môžete nechať blázniť sa a vy si zatiaľ na lehátku vychutnať pivko či kávu).

PREDJAMSKI GRAD – svetový unikát v skale

Najväčšie WOW nášho malého slovinského výletu sa konalo cestou naspäť, keď sme sa z Portorože vydali trasou smer Koper a na polceste do Ľubľany sme pri obci Postojna odbočili za jedným z najfascinujúcejších hradov na svete.Keď som pred výletom hľadala informácie o Slovinsku a ponuku ubytovania, a zbadala som jeho nenormálnu fotku, povedala som si, že TOTO jednoducho musíme vidieť na vlastné oči!!!

Stredoveký Predjamski grad vyzerá tak rozprávkovo, akoby ani nebol skutočný a vytesaný do skaly, ale len akousi filmovou kulisou, ktorú ktosi na chvíľu oprel o mohutnú skalu. Na rozdiel od väčšiny hradov sa nevypína na skale, ale stojí pred ňou, akoby to nej bol vrastený (čo aj naozaj je). Jeho názov v preklade znamená hrad postavený pred jaskyňou a hrad je naozaj vybudovaný pod previsom len 123 metrov vysokej skaly.

Jeho vonkajšia časť, ktorá má štyri poschodia, sa nachádza pred jaskyňou a druhá, vnútorná časť sa ukrýva v útrobách jaskyne a skalného previsu. Dočítala som sa, že z rozľahlej jaskyne, ktorú vyhĺbila rieka Lokva, je doposiaľ preskúmaných len čosi vyše 13 kilometrov.

Hrad nevidno od cesty, najprv zaparkujete na bezplatnom parkovisku a prejdete niekoľko desiatok metrov pešo.

(Praktická info, pri parkovisku sa nachádzajú bezplatné toalety v podobe unimobuniek a ďalšie nájdete v prevádzkach cestou k hradu).

Za pomerne vysoké vstupné môžete absolvovať prehliadku hradu a jaskyňu, ktorá k nemu patrí. Vo zvýhodnenom balíčku spolu s prehliadkou hradu si môžete zakúpiť aj vstup do druhej jaskyne s názvom Postojna jama, vzdialenej od hradu 10 kilometrov, ktorá je skutočným unikátom. (Vstupné do hradu a do jaskyne Postojna jama stojí 35,70€ ak kupujete cez internet).

Nielen, že Postojna jama je najväčšia jaskyňa v Slovinsku, ale má vyše päť kilometrov sprístupnených chodieb, vďaka čomu sa môže popýšiť označením jaskyňa s najdlhšou prehliadkovou trasou na svete.

My sme v nej bohužiaľ neboli, lebo malá nomádka mala práve čas spánku, no určite sa sem chceme vrátiť. Dočítala som sa totiž, že jaskyňa si vďaka rozľahlým priestorom a unikátnej stalaktitovej výzdobe vyslúžila aj označenie podzemné mestečko. Oficiálne ju otvorili už pred 200 rokmi a súčasťou prehliadky sú aj dve jazdy jaskynným vláčikom, takže prehliadka bude baviť aj väčšie decká. My nabudúce určite ideme. A vy?

>>> NAŠE (NIELEN) RODIČOVSKÉ TIPY:

# Na slovinské diaľnice potrebujete diaľničnú známku, dá sa kúpiť aj na rakúsko-slovinských hraniciach. Stojí 15€ na 7 dní, čo teda nie je vôbec málo.

# V poslednej dobe si so sebou všade balím aspoň malú zásobu jednorazových plienok a nespolieham sa iba na miestne supermarkety. Malá nomádka je totiž v odplienkovacom období, vie sa už sama krásne vypýtať na záchod, no na dlhšie trasy do auta a na noc jej plienku stále preventívne dávame.

Keďže nám z nej vyrástol poriadne divoký duracellko, začali sme používať plienkové nohavičky, ktoré na ňu jednoducho natiahnem aj postojačky, kedykoľvek a kdekoľvek. A dole ich dám tak, že ich jednoducho roztrhnem na bokoch. V zahraničí ich však zháňať je neraz dosť „o hubu”, dokonca ani u nás ich nemajú všade, takže toto je jedna z vecí, ktorú nenechávam na náhodu a fakt balím so sebou aspoň pár kusov.

# Pripravte sa na to, že podniky v prímorských letoviskách ako je Portorož či Piran nie sú teda vôbec lacné. Dokonca aj v priemernej reštaurácii si za jedlo dokážu vypýtať pokojne aj 15€ a vyššie.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.